Vysielanie pracovníkov je bežnou praxou firiem pôsobiacich na konkurencieschopnom trhu, ktorým ten európsky nesporne je. V princípe tak ide o pracovníka, ktorý počas obmedzenej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu než štátu, v ktorom obvykle pracuje. Avšak, účastníkmi tohto trhu sú krajiny, so skutočne rozdielnymi mzdovými ohodnoteniami. Preto sa prirodzene naskytá otázka, ako zabezpečiť férové nastavenie ohodnotenia vyslaného pracovníka na jednej strane, ale i neohýbanie pravidiel voľného trhu a umožnenie využívania konkurenčnej výhody mnohých krajín v podobe lacnej pracovnej sily na strane druhej. Ministerky a ministri Rady EÚ majú pred sebou neľahkú úlohu, a teda rozhodnúť, či je zásada „rovnaká mzda za rovnakú prácu na rovnakom mieste“, ktorú presadzuje navrhovaná smernica, a voči ktorej už bol spustený mechanizmus žltej karty, skutočne tým správnym krokom pre spoločný trh.