Začiatkom februára 2010 Spojené štáty rozhodli o rozmiestnení prvkov balistickej protiraketovej obrany v krajinách Perzského zálivu, čím vyvolali zúrivú reakciu Teheránu. Pre panarabský denník Aš-Šarq Al-Awsat to Nabíl Bin Jaqúb Al-Hamar, predseda Bahrajnského inštitútu pre politický rozvoj a kráľov poradca skomentoval slovami, že „krajiny Zálivu majú právo ochraňovať svoje územia […] proti všetkým potenciálnym útokom“. Zároveň sa vyjadril, že nerozumie „prehnanej“ reakcii Iránu.

Maličké štátiky Perzského zálivu (alebo Arabského, ako ho nazývajú na tomto brehu) sa nikdy netajili svojimi dobrými vzťahmi s Iránom. Niet sa im preto čo čudovať. Irán má trikrát väčší počet obyvateľov ako najväčší z nich, Saudská Arábia, ktorá je samotná ďaleko väčšia než ostatné krajiny regiónu. Niektoré z nich majú bohaté obchodné väzby na Irán (Dubaj), iné majú nespokojné šíitske komunity (Bahrajn), ďalšie majú s Iránom spoločný biznis (plynové pole Južný Pars zdieľané Iránom a Katarom), poniektoré zas majú zlé historické skúsenosti s politikou regionálnych mocností (Kuvajt), v jednom prípade ide o historickú rivalitu spojenú s marginalizovanou šíitskou komunitou v tej najnevhodnejšej časti krajiny (Saudská Arábia). A všetci sa tajne boja, že Irán zamínuje Hormuzskú úžinu a zabráni tak exportu ich ropy.

Friends will be friends…

Ak by sa jedného dňa niekto rozhodol spísať slovník priateľstva v medzinárodných vzťahoch, zápisky stretnutí predstaviteľov Rady spolupráce v Zálive (Gulf Cooperation Council – GCC) a predstaviteľov Iránu by patrili medzi najvzácnejšie zdroje. Katarský emir nazval Irán priateľom Arabov a Palestíncov, za čo sa mu Ari Laridžání odmenil označením Kataru ako „strategického partnera“ Iránu. V roku 2005 sa zas iránsky minister zahraničných vecí Manúčehr Mottakí vybral do Kuvajtu, kde niesol iránske posolstvo „mieru, priateľstva a snahy rozšíriť priateľské zväzky“. Ománsky minister zahraničia zas v januári 2009 nazval Irán „významným a mocným susedom“, čo ománsky korunný princ podčiarkol o päť mesiacov snahou ománskej vlády a národa o rozvoj vzťahov s Iránom vo „všetkých oblastiach“.

Krátky pohľad teda ukazuje, že medzi dvomi brehmi Perzského zálivu panuje priateľstvo a bratská láska. To by však potom nešlo o jednu z najvýbušnejších oblastí sveta.

Jadrový program Iránu je výzvou pre všetky krajiny regiónu. Najprozaickejšie sú asi obavy v Kuvajte. V prípade nehody na jadrovom reaktore v Búšehri by sa totiž pri troške smoly mohlo stať, že morské prúdy privedú zamorenie do Kuwait City skôr, než do mesta Búšehr samotného. Oveľa väčšie sú obavy z politických následkov iránskeho jadrového programu. Napriek deklaráciám priateľstva s Iránom sú si všetci politickí lídri v krajinách Zálivu vedomí, že asertivita Iránu by exponenciálne narástla, pokiaľ by sa Irán dostal k jadrovej zbrani. Poučení z príkladov „odporu“ v Palestíne a Libanone, všetci sú si vedomí, že nespokojné šíitske komunity a iné marginalizované skupiny sú príliš veľkým rizikom.

Príklad Bahrajnu je ilustratívny. Bahrajn je spolu s Irakom a Iránom jedinou krajinou kde je väčšina obyvateľstva šíitska. Napriek tomu vládnuca elita patrí k sunnitom. Sunniti majú v krajine lepší prístup k bývaniu či vzdelaniu, zatiaľ čo niektoré pozície v štáte sú pre šíitov úplne neprístupné (napríklad vysoké pozície v armáde či polícii). Sunniti obviňujú šíitov, že sú agentami Iránu. To slúži vládnucej elite ako zámienka na pokračovanie ich represie. Ak bude Irán naďalej posilňovať svoju regionálnu pozíciu a pokiaľ bude marginalizácia šíitov trendom v Bahrajne, ako dlho bude trvať, kým sa z obvinenia, že šíiti sú agentami Iránu, stane sebanaplňujúce proroctvo?

Aby všetko nebolo príliš jednoduché, medzi krajinami GCC tiež nepanujú najpriateľskejšie vzťahy. Známa je najmä rivalita medzi Katarom a Saudskou Arábiou o pozíciu regionálnej „diplomatickej ťažkej váhy“. Tradične bola regionálnou diplomatickou mocnosťou Saudská Arábia, čiastočne vďaka svojmu ropnému bohatstvu a čiastočne vďaka aktívnej politike šírenia vplyvu. Od nástupu Al Džazíry ako pan-arabského kanálu par excellence však vzrástol diplomatický kredit Kataru, ktorý bol ďalej potvrdený úspešným zapojením Dohy napríklad do rokovaní medzi znepriatelenými libanonskými frakciami v roku 2008. Najsilnejšia zbraň Kataru – Al Džazíra – však krajine prináša aj ťažkosti s inými arabskými kolegami, ktorí nie sú zvyknutí na rešpekt kritických hlasov.

Ďalším dôvodom obáv na strane týchto maličkých štátikov sú ich dobré vzťahy s „veľkým Satanom“, Spojenými štátmi. Bahrajn hostí Piatu flotilu amerického námorníctva, v Katari je jedna z najväčších základní USA na svete, prístavy Spojených arabských emirátov navštevujú americké vojenské lode častejšie než v ktorejkoľvek inej krajine, Kuvajt je základňou amerických síl pre Irak. Spojenectvo medzi USA a Saudskou Arábiou je už iba čerešničkou na torte. Ak to ešte stále nevyzerá ako smrteľný mix, skúste si predstaviť každú z týchto základní ako terč namaľovaný na chrbte figuranta.

Vlády krajín GCC sú tými figurantmi. Sú si veľmi dobre vedomé strategického bremena vo forme silných vzťahov s USA, ktoré je pre nich z ohľadu ich zahraničnej politiky kľúčovým. Irán sa už neraz vyjadril, že v prípade vojenského útoku na svoje územie (napríklad vo forme „chirurgických útokov“ na svoju jadrovú infraštruktúru) bude jeho odpoveď smerovať na americké základne v Zálive. Čudujete sa teda, že vystrašený figurant sa snaží presvedčiť strelca, že on je vlastne jeho najlepší kamarát? V prípade krajín GCC však figurant nestráca čas, ale vyzbrojuje sa a zháňa si kevlarovú vestu – pre prípad, že by stratégia najlepšieho kamaráta nevyšla.

Vyzbrojme sa jadrom po zuby!

Jednou z reakcií krajín GCC na iránsky jadrový program bola snaha vytvoriť ich vlastné jadrové programy. V súčasnosti totiž ani jedna z krajín nedisponuje dostatočným počtom personálu, vybavenia, know-how a v týchto krajinách nie je ani jeden reaktor.

Krajiny GCC zdôrazňujú, že ich záujem o jadrovú energiu pramení len a len z ich legitímnych záujmov o dostatok elektrickej energie. Tie sú do istej miery pochopiteľné. Existujúca elektrická sieť v mnohých z týchto krajín je nielen nevyhovujúca, ale aj zastaraná, a teda nedostatočná pre súčasné potreby. V Spojených arabských emirátoch, napríklad, dnes už niektoré emiráty čelia výpadkom elektriny denne.Mnohé krajiny sa zamýšľajú nad jadrom ako možnosťou zásobovania desalinačných jednotiek energiou.
Je však jasné, že nuklearizácia krajín Zálivu by nebola na programe dňa nebyť jadrovej hrozby z Iránu.

Samotná Rada spolupráce v Zálive si na svojom zasadnutí v decembri 2006 v Rijáde objednala prípravnú štúdiu, ktorá sa zaoberala otázkou možností jadrovej energetiky. Štúdia, ukončená o rok neskôr, zhodnotila jadrovú cestu ako schodnú a rentabilnú – za podmienok, že cena za barel ropy bude viac ako 50 amerických dolárov (v čase písania tohoto článku je cena za barel ropy Brent tesne pod hranicou 75 dolárov). Proti tejto možnosti však hovorí málo svetového know-how v oblasti zdieľaných jadrových elektrární, takmer nulové prepojenie jednotlivých energetických sietí a taktiež politicky citlivá otázka, kto bude hostiť spoločnú elektráreň. Tak ako sa krajiny Zálivu boja Iránu, rovnako im spôsobuje triašku aj predstava patronizujúcej Saudskej Arábie.

Saudská Arábia podpísala s Bushovou administratívou v máji 2008 memorandum o porozumení a spolupráci v oblasti mierového využitia jadrovej energie. Saudská Arábia je zároveň najpravdepodobnejším kandidátom na zbraňovú nuklearizáciu v prípade, že Irán získa jadrové zbrane. Nemať „rozhodujúcu zbraň“ by bolo pre Saudskú Arábiu neprípustné z pohľadu zachovania prestíže ako aj politickej váhy v regióne. Vzhľadom na blízke vzťahy medzi Saudmi a Pakistanom (a údajnú saudskú finančnú výpomoc pakistanskému jadrovému programu) by cesta k jadrovej zbrani mohla pre Rijád viesť cez Islamabád.

V marci 2008 USA podpísali dohodu s Bahrajnom, v ktorom sa táto krajina so statusom významného spojenca mimo NATO (a major non-NATO ally) zaviazala v prípade záujmu nezískavať jadrové palivo doma, ale kupovať ho na medzinárodných trhoch. Do rokovaní s Francúzskom vstúpil v roku 2009 Kuvajt, zatiaľ však bez významnejších výsledkov. Katar sa zas prezentoval ako ideálne miesto pre umiestnenie spoločného reaktora. Pre prípad, že by však táto možnosť nevyšla, ostáva mu v rukáve stále spolupráca s jeho obchodnými partnermi v oblasti plynu – Južnou Kóreou a Japonskom.

Najaktívnejšie v hľadaní partnerov na jadrovú spoluprácu sú Spojené arabské emiráty. Tie nielen podpísali s USA dohodu o jadrovej spolupráci, ale vstúpili do podobnej spolupráce s Francúzskom,a rokovali extenzívne s gigantami Suez, Areva a TOTAL o možnej spolupráci a výmene ropy za jadrové technológie.

Napriek deklaráciám o záujme využívať jadrovú energiu len a len na mierové účely ostáva otázkou, či je nuklearizácia regiónu želateľnou. Odpoveď je nie. Nielen že krajiny regiónu nie sú zmluvnými stranami k dôležitým dohovorom v otázkach jadrovej bezpečnosti (napr IAEA Comprehensive Safeguards Agreement). Tie najaktívnejšie z nich (SAE) majú nie najlepšie vysvedčenie v oblasti boja proti šíreniu jadrových zbraní (jedným zo stredísk siete AQ Khana bol Dubaj). A v neposlednom rade – súčasné záruky nie sú istotou do budúcna.

Ostré predmety mimo dosahu?

Okrem neistej cesty jadrovej energie sa samozrejme krajiny Zálivu v poslednej dobe aktivizujú aj na poli konvenčnej obrany. Začiatkom februára USA oznámili rozšírenie balistickej protiraketovej obrany v krajinách Zálivu. Podľa informácii bejrútskeho Daily Star Spojené štáty umiestnili lode špecializované na zameriavanie a zneškodňovanie rakiet pri pobreží najmenej Kataru, Kuvajtu, Bahrajnu a SAE. Podľa samotných Američanov má tento krok minimálne tri ciele – odstrašiť Irán, uistiť arabských spojencov a upokojiť Izrael. K zverejneniu tohoto kroku sa USA odhodlali potom, čo Irán odmietol ponuku na diplomatické riešenie svojho jadrového programu.

USA však nie sú jedinou mocnosťou, ktorá sa snaží sa usadiť v regióne Zálivu. Francúzsko v rámci svojej stratégie „globálnej projekcie“ otvorilo v minulom roku vojenskú základňu v Emirátoch. Popri sieti pobočiek múzeí a univerzít tak Francúzsko ukázalo aj svoju „hard power“ v tejto oblasti sveta.

Krajiny Zálivu tiež patria medzi najaktívnejších nakupujúcich na najrôznejších svetových zbrojných výstavách a predstava, že SAE investujú miliardy dolárov do najnovších stíhačiek len z dôvodu prestíže, je síce čiastočne prípustná, ale nie kompletná. Irán spomedzi krajín regiónu investuje najmenšiu časť svojho HDP do zbrojenia. Ak by sme sa pozreli na absolútne čísla, Irán by bol stále pozadu v porovnaní s Gréckom či Dánskom. Krajiny zálivu sú teda terčami, avšak s kvalitnými kevlarovými vestami a veľmi slušným vybavením.

A čo ak nepríde kúzelník?

Otázkou ostáva, ako ochrániť štátiky v Zálive (v záujme bezpečnosti a dodávok ropy) bez toho, aby vznikli v regióne nové nebezpečenstvá v podobe ďalších jadrových pretekov.

Rozhodnutie rozmiestniť v regióne balistické protiraketové strely dáva zmysel. Ide totiž nielen o defenzívne riešenie (ktoré nevystraší Irán napriek jeho verbálnej reakcii), plne pod externou kontrolou (minimalizácia šance na zneužitie) a bez nutného zapojenia Saudskej Arábie ako regionálneho patróna.

Ostáva však veľkou neznámou, čo v prípade útoku na jadrové zariadenia v Iráne. V prípade, že sa Irán rozhodne reagovať vojensky, je veľmi pravdepodobné, že obeťami odvetného útoku Iránu budú štáty GCC. Šanca, že schopnosť Iránu vykonať tento druhý útok bude prvým útokom eliminovaná, je mizivá. A možno práve tento aspekt by vojenskí plánovači od Washingtonu po Tel Aviv mali brať do úvahy.