V Európe štandardný súboj pravice a ľavice sa pritom na Slovensku odohral po prvý raz. V roku 1998 sa ľavica a pravica spojili proti Mečiarovej HZDS a po voľbách 2002 bola ľavá strana spektra rozdrobená medzi menšie a mimoparlamentné strany, čo umožnilo stredo-pravej vláde Mikuláša Dzurindu presadiť razantný reformný program bez toho, aby musela čeliť kritike zľava.

Vzostup ľavice sa spája prevažne s dopadom Dzurindových reforiem. Podľa sociológa Pavla Haulíka bol reformný program príliš rigorózny a tvrdo zasiahol nízko-príjmové skupiny, čím vyvolal sociálne napätie, na ktorom ľavicový Smer postavil svoj úspech. Aj keď Smer v kontexte konfliktu za a proti mečiarizmu vznikol ako stredový subjekt, pred voľbami 2006 vyhrotil svoju pozíciu a jasne sa postavil proti pravicovej SDKÚ. Zároveň sa mu podarilo pohltiť ľavicovú časť spektra a tak sa prezentovať ako jedinú alternatívu k reformnému kurzu Dzurindovej vlády.

Vyostrený konflikt medzi Smerom a SDKÚ tak paradoxne pomohol ľavici aj pravici. Najviac hlasov s veľkým náskokom dostal Smer, ale posilnila sa aj SDKÚ. Smer k sebe pretiahol značnú časť voličskej základne HZDS, kým SDKÚ ťažila hlavne z nízkej účasti vo voľbách. Práve SDKÚ, ktorá získala neočakávaných 18.4 percent hlasov, bola jedným z prekvapení volieb. V prepočte na hlasy však získala dokonca o 11 000 hlasov menej ako v roku 2002, keď bol jej percentuálny výsledok horší. Smer si oproti predchádzajúcim voľbám polepšil o 284 085 voličov.

Napriek tomu voľby potvrdili, že na Slovensku zrejme nevznikne model jednej veľkej pravicovej a jednej veľkej ľavicovej strany. Podporu si udržiavajú silné kolektívne identity, ktoré z kontextu pravo-ľavej súťaže mierne vybočujú. SMK je zameraná na pravý stred a dlhodobo podporuje reformný kurz, ale reprezentuje predovšetkým maďarskú menšinu, od ktorej dostáva stabilnú podporu. Ďalší osobitý prípad je HZDS. Aj keď sa snaží prezentovať ako stredo-pravá strana, jej voliči sú prevažne ľavicoví. Podľa politológov sa tak nedá na pravo-ľavom spektre zaradiť. V tohtoročných voľbách prekvapil jej pád – prišla o 360 000 voličov v prospech SNS a Smeru.

Celkový trend poukazuje na to, že význam ľavo-pravého zaradenia stúpa. Stredo-pravé a ľavicové strany, ktoré sa dostali do parlamentu, získali spoločne 77 percent hlasov. Oproti roku 1992 si polepšili o 46 percent. Napriek víťazstvu Smeru na Slovensku stále dominujú stredo-pravé strany (SDKÚ+SMK+KDH+SF+ ANO+Nádej+OKS+PS), ktoré dosiahli historicky nejvyšší výsledek – 44.3 percenta platných hlasov.

Tabuľka 1: výsledky volieb 2002 a 2006

Koalície

Napriek volebnému úspechu stredo-pravých strán bolo pravdepodobnejšie, že vládu bude zostavovať ľavicový Smer, ktorý s 29.14 percentami platných hlasov od voličov dostal veľmi silný mandát. Situáciu uľahčilo aj to, že rozhádaná pravica nemala bez Mečiarovej HZDS šancu na väčšinu v parlamente. Napriek tomu bolo rozhodovanie Smeru ťažké už len preto, že v parlamente ako jediná ľavicová strana nemal prirodzeného partnera.

Podľa sociológa Vladimíra Krivého však slovenská ľavica ukázala schopnosť spájať sa so stranami z najrôznejších skupín, čo je dedičstvom, pred ktorým stál aj Smer. V 90. rokoch sa ľavica spolu s nacionalistami najskôr spojila s HZDS a neskôr sa naopak v záujme porážky mečiarizmu dala dokopy so stredo-pravými stranami.

Smer mal niekoľko možností: spojenie so stredo-pravými stranami, s nacionalistami a HZDS, alebo ich kombináciu. Spočiatku sa ako najpravdepodobnejšia javila koalícia Smer-KDH-SMK, ktorá by zrejme umožnila doladenie reforiem bez toho, aby nastal odliv zahraničných investícií a spomalenie ekonomického rastu. Smer by sa však musel vzdať väčšiny svojho programu a hlavne sľubu, že zmení rovnú daň. Programovo prijateľnejšie bolo spojenie s KDH a SNS, ktoré však padlo na nerozhodnosti KDH. Poslednou, najhoršou alternatívou bola vláda Smeru, SNS a HZDS. Napriek tomu, že by mala v zahraničí problémy s legitimitou, bola pre Smer šancou uskutočniť väčšinu svojho programu.

Práve hrozba koalície Smeru, SNS a HZDS zaktivizovala stredo-pravé strany, ktoré sa jej napriek vzájomným sporom snažili zabrániť. SMK sa rozhodovala, či pristúpi na koalíciu so Smerom a HZDS, aby sa do vlády nedostali nacionalisti, a proti-mečiarovské KDH zvažovalo vládu so Smerom a SNS. Keď Smer, HZDS a SNS oznámili, že sa dohodli na vytvorení koalície, stredo-pravé strany sa na popud SDKÚ pokúsili aj o spoločný postup. Podľa neoficiálnych informácii boli ochotné prekonať problémy v stredo-pravom bloku a rokovať o vláde SDKÚ, SMK a HZDS s tichou podporou KDH. Na realizáciu plánu ale nedošlo.

Dohoda Smeru, HZDS a SNS prišla neočakávane, od začiatku sa pokladala za málo pravdepodobnú. Prispel k tomu samotný Smer, ktorý tvrdil, že „chce vytvoriť koalíciu zloženú z terajších koaličných a opozičných strán“.

Spojenie Smeru s HZDS a SNS však bolo podľa prieskumu agentúry MVK medzi voličmi týchto troch strán najžiaducejšie. Strany majú podobný elektorát a sú si programovo blízke. Pre Smer samotný bolo dôležité to, že ich ľavicový program mal v takejto vláde najväčšiu šancu na presadenie. Smer si takto bude môcť dovoliť zásahy do rovnej dane, reformy zdravotníctva či zákonníka práce bez toho, aby ho koaliční partneri blokovali. Aj keď vláda podľa koaličnej dohody plánuje rozhodovať konsenzom, je jasné, že hlavné slovo v 16-člennej vláde bude mať so svojimi 11 kreslami Smer.

Tabuľka 2: možné koalície

Má nová vláda šancu vydržať?

Podľa politológov bolo rozhodnutie Smeru unáhlené. Strana si vybrala „najľahšie riešenie“, ktoré sa z dlhodobého hľadiska nemusí oplatiť. To, že Smer má nad svojimi partnermi početnú prevahu, vôbec neznamená, že koalícia vydrží celé štyri roky.

Prvým problémom môže byť pre Smer Mečiarova HZDS. Okrem toho, že je stále neprijateľná v zahraničí, je aj potenciálne nespoľahlivá. Strana vďaka svojmu prepadu vo voľbách zvýšila svoj koaličný potenciál a stala sa atraktívnou pre ľavicu i pravicu. Nie je vylúčené, že sa v prípade koaličných nezhôd presunie do radov opozície. Aj keď vo vláde Smeru získala kľúčový post ministra spravodlivosti, nedá sa odhadnúť, či jej bude stačiť. Pre HZDS je totiž dôležitá i legitimita v zahraničí a členstvo v EĽS-ED, ktoré by jej mohli sprostredkovať práve stredo-pravé strany.

Ďalšie riziko predstavuje spojenie s SNS, ktoré už vyvolalo negatívne ohlasy v zahraničí. V EU je to prvý prípad vlády ľavice s krajnou pravicou. Vedenie strany európskych socialistov (PES), kam patrí aj Smer, už navrhlo pozastaviť slovenskej strane členstvo. Šéf PES Poul Nyrup Rasmussen povedal, že kým bude na Slovensku vládnuť táto koalícia, sankcie potrvajú. Európski socialisti sa obávajú predovšetkým zhoršenia situácie maďarskej menšiny a porušovania ľudských a občianskych práv, ktoré sa na Slovensku praktizovalo v 90. rokoch počas vlád Vladimíra Mečiara s Jánom Slotom.

Okrem kritiky zahraničia bude Smer musieť čeliť aj silnej opozícii v parlamente. Jeho výber partnerov nechal v opozícii výrazný blok SDKÚ, SMK a KDH, ktorý už má za sebou úspešnú skúsenosť s vládnutím. Na rozdiel od Mikuláša Dzurindu bude Robert Fico musieť ustáť aj kvalitnú a hlavne zjednotenú opozíciu.

Napriek okamžitým nepríjemnostiam však vláda Smeru, HZDS a SNS môže prispieť k dlhodobej stabilizácii straníckeho systému. Európska skúsenosť ukazuje, že extrémistické strany typu SNS po vstupe do štandardnej demokratickej vlády strácajú svoju agendu a odumierajú, čo sa potvrdilo napríklad v Rakúsku. U HZDS je zase očividné, že jej rapídne ubúda stúpencov, čo znamená, že sa v budúcich voľbách do parlamentu nemusí vôbec dostať.

Napriek tomu, že zahraničie i slovenské elity novú vládu prijali skepticky, Slovensku väčšie nebezpečenstvo nehrozí. Kontrola opozície a médií a rámec EÚ krajine ťažko dovolia, aby si zopakovala mečiarovskú verziu „neliberálnej demokracie“. Slovensko má pred sebou ťažkú etapu, ale treba dodať, že vlny nacionalizmu a populizmu dnes v strednej Európe nie sú ničím novým. Reformné Slovensko jednoducho po ôsmich rokoch prestalo byť výnimkou.