Ruskí predstavitelia sú tiež toho názoru, že protiraketová obrana je odsúdená na zlyhanie, zvýši však napätie a nedôveru a zmení vojenskú rovnováhu. Postupne sa k problému vyjadrili najvyšší ruskí vojenskí, aj politickí predstavitelia.

V decembri 2006 to bol náčelník generálneho štábu ruskej armády Jurij Balujevský, ktorý vyjadril presvedčenie, že tento „nepriateľský“ krok, ktorý nepriaznivo ovplyvní globálnu aj európsku bezpečnosť, je preskupením americkej vojenskej prítomnosti v Európe. Vyjadril tiež obavy z nových jadrových pretekov v zbrojení, keďže Rusko „bude nútené hľadať iné prostriedky obrany.“ Protiraketovú obranu v blízkosti ruských hraníc označil za hrozbu pre svoju krajinu a USA ju podľa neho využijú na získanie možnosti likvidovať ruské rakety už po štarte. Preto sa objekty takejto obrany stanú „už v dobe ich výstavby pre ruskú armádu cieľmi, ktoré budú v prípade vojny, ako strategické objekty, zlikvidované v prvom rade.“

Veliteľ ruských Kozmických vojsk generálplukovník Vladimir Popovkin označil plánované základne za „reálnu hrozbu“, kvôli ktorej budú ruské nukleárne vojská v pohotovosti. Spochybnil aj ich umiestnenie v Strednej Európe, ktoré považuje za príliš vzdialené predpokladaným útočníkom (Irán, Severná Kórea), logickejšie by bolo využitie územia južných členov NATO, napríklad Turecka. Z tohto dôvodu najmä radarová základňa v Česku vzbudzuje podľa neho dojem, že jej cieľom je „sledovanie činnosti ruských raketových vojsk umiestnených v strednom Rusku alebo pohyb ruskej Severnej floty.“ V podobnom duchu sa pre ruské médiá vyjadril generálplukovník Nikolaj Solovcov, veliteľ Raketových vojsk strategického určenia, podľa ktorého „Rusko bude musieť prijať dodatočné opatrenia počítajúce s raketovým obranným systémom, aby zabránilo zníženiu účinnosti svojich strategických odstrašujúcich schopností.“

Ruskí politici boli síce diplomatickejší, no základne tiež vnímajú prevažne negatívne. Podpredseda zahraničného výboru Štátnej dumy Leonid Sluckij síce nepovažuje protiraketovú obranu za priamu hrozbu, no Rusko s ňou musí počítať vo vojenskej doktríne. Predseda výboru pre záležitosti SNŠ Andrej Kokošin podotkol, že takéto rozhodnutie „nezostane bez následkov“, predseda branného výboru Rady federácie Viktor Ozerov obvinil USA z využívania mladších členov NATO na rozvoj svojich ozbrojených síl. Jednou z mála umiernených reakcií bolo napríklad vyjadrenie predsedu zahraničného výboru Rady federácie Michaila Magrelova, ktorý nevidí v rozmiestňovaní amerického systému v Strednej Európe priamu hrozbu pre Rusko, podotýkajúc, že radary na Aljaške sú ruským hraniciam bližšie. Pripomenul však, že takýto krok povzbudí vývoj nových vojenských technológií v Rusku.

Počas návštevy v Indii sa k téme ostro vyjadril aj minister obrany Sergej Ivanov, ktorý poprel, že by Irán a Severná Kórea mali balistické rakety schopné zasiahnuť Európu a odmietol americké tvrdenia o potrebe protiraketového dáždnika na obranu proti útokom zo strany týchto štátov. Krátko na to dodal, že Moskva si je dlho vedomá amerických plánov a ruské strategické jadrové sily sú schopné zaistiť Rusku bezpečnosť. Zopakoval pritom svoje skoršie vyhlásenia, že ruský raketový komplex Topol-M prekoná všetky protiraketové obranné systémy.

Najvýznamnejší však bol postoj Vladimira Putina počas výročnej tlačovej konferencie 1. februára, keďže prezident určuje zmeny v zahranično-politickej a vojenskej stratégii Ruska. Prezident vylúčil, že by „základne vo Východnej Európe mohli poslúžiť proti teroristom, či Iránu. Priamo sa to dotýka národnej bezpečnosti Ruska a vyžaduje, aby sme reagovali. Naše odpovede budú asymetrické, ale vysoko účinné.“ Uviedol tiež, že Rusko „už má vlastnú protiraketovú obranu, aj zbraňové systémy schopné prekonať protiraketovú obranu“. Okrem systému Topol-M bude podľa neho Rusko mať „systém novej generácie, na ktorý vytváraný a rozširovaný systém protiraketovej obrany nebude mať žiaden účinok“. Neuviedol však o aký systém pôjde.

Dôsledkom snahy USA o rozmiestnenie protiraketovej obrany v Strednej Európe, spolu s ďalšími problémami vo vzájomných vzťahoch , bol zrejme aj nezvyčajne ostrý prejav ruského prezidenta na 43. medzinárodnej konferencie o bezpečnostnej politike v Mníchove, ktorý vyvolal rozhorčenie západných krajín. Putin skonštatoval, že Európania americký systém nepotrebujú, systém neslúži bezpečnosti, ale len vyprovokuje nové zbrojenie.

Ruská reakcia logicky vyplýva z dlhodobo odmietavého postoja k americkej protiraketovej obrane. Jej vybudovanie upravovala Zmluva o obmedzení systému protiraketovej obrany (ABM) z roku 1972, ktorá v období studenej vojny zaisťovala rovnováhu v rámci bipolárneho sveta. Keď začiatkom roku 2002 USA zmluvu vypovedali ako zastaranú a nepotrebnú, Rusko tento krok síce odsúdilo ako chybný, no nevyvodilo z neho hrozbu pre svoju národnú bezpečnosť, a to najmä kvôli vtedajšej úzkej spolupráci oboch krajín v boji proti terorizmu. Okrem toho Rusi predpokladali, že americký systém nedokáže zabrániť útoku rozsiahlejšieho charakteru, takže nemôže reálne znížiť schopnosti ruského odstrašujúceho nukleárneho arzenálu. Na schopnosť odstrašenia jadrovým potenciálom kladie Rusko dôraz najmä pre súčasný zlý stav armády, ktorá fakticky nie je schopná viesť konflikt konvenčného charakteru. V reakcii na vypovedanie ABM však Moskva v júni 2002 odstúpila od zmluvy o znížení stavu jadrových zbraní START-2 (Strategic Arms Reduction Talks), ktorej ratifikácia bola v Rusku považovaná za snahu Moskvy vyjsť USA v ústrety výmenou za nevybudovanie protiraketového štítu.

Priame kroky USA k rozmiestneniu protiraketovej základne a radaru na území štátov, ktoré boli ešte donedávna satelitmi bývalého ZSSR a členmi protizápadne zameranej Varšavskej zmluvy, vzbudili medzi ruskými predstaviteľmi nedôveru a reminiscencie na studenovojnové obdobie, pričom ďalší vstup amerického vplyvu a ozbrojených síl do svojej bývalej sféry vplyvu komentovali značne emotívne. Paradoxne, hoci protiraketovú obranu označili zhodne za hrozbu Rusku, rovnako horlivo uisťovali, že krajina disponuje prostriedkami na prekonanie akéhokoľvek protiraketového štítu, takže je schopná ubrániť sa.

Hoci sa pôvodne zdalo, že nie príliš konkrétna ruská reakcia zostane len vo verbálnej rovine, keďže niektoré výroky pôsobili skôr ako snaha zachovať si tvár, či získať podporu domácej verejnosti, Moskva už podnikla praktické opatrenia na zníženie ňou vnímaného ohrozenia. Navrhla Washingtonu uzavrieť dohodu, podľa ktorej by ani jedna z krajín nesmela namieriť svoj vojenský potenciál proti sebe a zároveň oznámila výrazné zvýšenie svojho vojenského rozpočtu na 821 miliárd rubľov (oproti 214 miliardám v roku 2001), aj keď tento krok bol plánovaný už dlhšie. Ruský minister obrany Sergej Ivanov v prejave pred ruským parlamentom oznámil začiatkom februára ambiciózny plán vývoja novej generácie bojových lietadiel, medzikontinentálnych balistických striel i jadrových ponoriek. Moskva tiež plánuje obnovu systému včasného varovania. Do roku 2015 by podľa neho malo byť rozmiestnených celkovo 34 statických rakiet Topol-M a ďalších 50 na mobilných odpaľovacích zariadeniach.

Ďalšou z príčin ruských obáv sú aj čoraz častejšie náznaky, že USA sa pripravujú na zásah proti Iránu. Vybudovanie protiraketového systému a vznik účinnej obrany európskych spojencov, či amerických vojenských jednotiek v Európe pred potenciálnym iránskym odvetným útokom by mohlo zvýšiť možnosť vojenského konfliktu v blízkosti nestabilných južných hraníc Ruska osídlených prevažne moslimským obyvateľstvom.

Možno predpokladať, že Rusko sa na novovytvorenú bezpečnostnú situáciu adaptuje, podobne ako v prípade druhého rozšírenia NATO, ktoré bolo pre Moskvu oveľa bolestivejšie, keďže zasiahlo bývalé sovietske územie. To však neznamená, že sa vývoj situácie nebude snažiť využiť vo svoj prospech a výmenou za zmiernenie kritického postoja získať od amerických alebo európskych partnerov ústretovosť v iných sporných oblastiach. Podobne, ako po spomínanom rozšírení NATO na východ dosiahla vytvorenie Rady NATO-Rusko a tým aj určité „konzultačné“ postavenie v Aliancii.

Niektorí analytici, ako napríklad Vladimir Dvorkin z Inštitútu svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov, či vojenský analytik Jevgennij Mjasnikov z moskovského Centra pre kontrolu zbrojenia, naznačujú, že Rusko sa snaží dosiahnuť vlastnú účasť na vytvorení európskej protiraketovej obrany. Podľa Mjasnikova, „ak sa chcú USA skutočne chrániť pred týmito krajinami (Iránom a Kóreou), logicky by mali postaviť svoj obranný systém v Turecku, či dokonca v samotnom Rusku“. Takéto riešenie problému, teda vytvorenie spoločnej americko-ruskej protiraketovej obrany, navrhol Vladimir Putin ešte v júni 2000, krátko po svojom nástupe na post prezidenta. V terajšom spore takýto návrh zaznel z úst námestníka nemeckého ministra obrany Christiana Schmidta, podľa ktorého by sa Rusko malo vážne zaoberať možnosťou vybudovať protiraketový štít spoločne s USA. Začiatkom februára sa podobne vyjadril aj ruský minister obrany Sergej Ivanov.

Spolupráca Ruska a USA by zabránila vytváraniu dojmu z návratu studenej vojny, ktorý sa v poslednej dobe spomína čoraz častejšie a bola by prejavom prekonania starých rozporov a dosiahnutia novej úrovne spolupráce. V najbližšom období však takémuto vývoju bráni priveľa politických rozporov, takže možno predpokladať, že príde k (dúfajme dočasnému) zhoršeniu vzťahov medzi Ruskom a USA, ako aj Ruskom a dotknutými stredoeurópskymi štátmi, najmä Poľskom, ktoré má s Moskvou komplikované vzťahy.

Použité zdroje:

Prezident Rossii http://www.kremlin.ru/

Izvestija http://www.izvestia.ru/

RIA Novosti http://www.rian.ru/

Kommersant http://www.kommersant.ru/

Pravda http://www.pravda.ru

The Guardian http://www.guardian.co.uk/

The Financial Times http://www.ft.com/

Informační centrum o NATO http://www.natoaktual.cz

Radio Free Europe, Radio Liberty http://www.rferl.org/

Reuters http://today.reuters.com/