Jediný prijateľný argument z týchto postojov je iba rozpor s vágne formulovaným medzinárodným právom, ktorý vznikol jednostrannou deklaráciou zo strany kosovských predstaviteľov. Vzhľadom na neúspech Ahtisaariho misie pod hlavičkou OSN a na permanentné blokovanie rokovaní zo strany Ruska je akékoľvek riešenie patovej situácie z hľadiska medzinárodného systému nečakaným zvratom v dlhodobo zamrznutej situácii. Rusko, a po dočasnom neuznaní Kosova pravdepodobne ani Čína, nepočítali s posunom v rokovaniach na Balkáne, podobne ako sa s ním nepočíta v prípade Abcházska, ale v konečnom dôsledku aj jednostranné vyhlásenie nezávislosti môže mať pozitívne dopady na stabilitu balkánskeho regiónu. Rovnako z hľadiska porušenia srbskej ústavy sa v medzinárodnom systéme uprednostňuje zhoda aspoň niekoľkých mocností, všeobecné ľudské práva a právo na sebaurčenie oproti právnej pôsobnosti ústavného zákona danej krajiny. Primárne kvôli možnosti (ne)zakotvenia určitých vymáhateľných práv, ktoré vedú k destabilizácií štátneho celku.

Stabilita sa jednoznačne vytvorí odtrhnutím subregionálnej jednotky Kosova od Srbska, ktorá už roku 1999 nespadá pod praktickú štátnu správu Belehradu a jej väčšinové obyvateľstvo nie je schopné sa identifikovať so Srbskom. Práve táto identifikácia a moc nad územím sú jednými z hlavných definícií funkčného štátu. V prípade zmeny je nutné obmeniť buď formu, teda usporiadanie alebo zmenu teritória, alebo obsah, ináč povedané obyvateľstvo, čo malo deštrukčný „balkanizačný“ dopad počas celého 20. storočia na danú oblasť. Pre udržanie demokratizácie oblasti je nutné prekresliť hranice, aby sa do budúcna predišlo možným konfliktom. Nevyhnuteľne „protektorátna europeizácia“ Kosova a jej predstaviteľov, prostredníctvom priamej medzinárodnej podpory a vyslania peacekeepingových síl, prinesie záruky proti možnosti etnických nepokojov, ktoré počas jednotného Srbska neustále trvali a dodnes, podľa reakcií v uliciach Belehradu na nezávislosť Kosova, aj trvajú.

Navyše nedeliteľnosť určitého územia nikdy nebola suverénnym rozhodnutím každého štátu, ale prakticky vždy súvisela s ďalšou podmienkou existencie samostatného štátu, ktorou je uznanie suverenity hlavnými svetovými mocnosťami. Keďže sa Kosovo spoliehalo na avizovanú pomoc z Európy, USA alebo Austrálie, je táto podmienka z veľkej časti splnená. Je možné, že na základe pravidla Spill-over (pozn. 1) ho uznajú niektoré ďalšie štáty, ktorým nevyhovuje iba jednostrannosť vyhlásenia, napr. Čína, India, Mexiko, Brazília, Juhoafrická republika alebo Ukrajina. Väčším, ale prekonateľným problémom je Rusko, ktoré nemôže situáciu na Balkáne výrazne ovplyvniť alebo využiť v prospech svojich veľmocenských záujmov na Kaukaze, v Gruzínsku, no hlavne u Srbska, posledného spojenca ašpirujúceho v blízkej dobe na vstup do EÚ. Z geopolitického hľadiska je možné, že jednostranná nezávislosť nič nezmení na situácií trvajúcej od konca operácie Allied Force, ale je pravdepodobnejšie, že budú jednotlivé štáty postupne uznávať nezávislosť Kosova po nátlaku zo strany EU a USA.

Na druhej strane lodi protikosovského hnutia sa nachádzajú nacionalistické a historické argumenty proti vzniku Kosova. Odvolávania na nemenné začlenenie Kosova do Srbska pôsobia natoľko smiešne, že je nutné pripomenúť Trianonskú dohodu. Toto rozhodnutie mocností o mierovom riešení situácie v strednej Európe vytvorilo na základe rozkladu regionálneho hegemóna v prospech nových, niekedy historicky, kultúrne a geograficky nezakotvených území (Slovensko v rámci Československa podľa rétoriky argumentácie tzv. historikov) nové štáty s podobnou teritoriálnou legitimitou ako je dnes Kosovo. Možný Mníchovský protiargument iba podtrhuje nelogickosť historického prístupu a ignoruje zmeny v rozložení síl v militantnej a ideologicky rozdelenej predvojnovej Európe a dnešnej integrovanej Európskej únií, ktorá vylučuje primárne použitie vojny na európskom kontinente. Navyše, ako uviedol Karel Schwarzenberg, Česi Nemcov nevraždili a napriek tomu Mníchovské dohody podpísať museli. V prípade Kosova Srbi Albáncov vraždili a aj tak si nárokujú akési právo na Kosovo. Do tretice je vhodné spomenúť samotný vznik USA na základe maximalizovaného prisťahovalectva na severoamerický kontinent a prirovnať iba tento demografický presun, odhliadnuc od nehumánnych bojov a vyhladzovaní, so situáciou v Kosove, kde si po mnohých zmenách v zložení obyvateľstva vybojovalo väčšinu albánske etnikum a podobne ako vtedajší prisťahovalci do Ameriky si nárokujú vznik vlastného nezávislého štátu.

Nielen preto je nutné podotknúť, že historická legitimita je v rozhodovaní o určitej medzinárodnej situácií absolútne neudržateľná a čím ďalej väčší vplyv majú jednotlivé mocnosti rozhodujúce podľa partikularít každého prípadu, ale v rámci možností medzinárodného systému. Takisto sa sporadicky objavujú názory radiace Kosovo medzi prvý islamsky štát. Teória prinajmenšom odvážna, ale veľmi irelevantná. Čo to vôbec znamená islamsky štát? Islamsky štát nemôže znamenať prevahu moslimského obyvateľstva kosovských Albáncov. Islamský štát je definícia teokratického režimu s jedinou štátnou vieroukou bez modernistickej sekularizácie a po prípade s aplikovaním islamského právneho poriadku šaríca. Vzhľadom na vývoj v Kosove pod záštitou EU, nie je možné si predstaviť, že by sa v Kosove reálne vytvoril islamsky štát v takejto forme.

V neposlednom rade, pôsobiac ako neoblomný argument, sa spomína vytvorenie právneho precedensu, na základe ktorého by mohol začať nezadržateľný rozpad hlavne európskych a geopoliticky nestabilných štátov na subštátne celky. Teória precedensu, dodnes využívaná hlavne v americkom právnom systéme (pozn. 2), je založená na identite alebo nespochybniteľnej podobnosti medzi precedensom a skúmaným prípadom, na ktorý by sa precedens mohol vzťahovať. Na základe tejto platnej definície precedensu bol umožnený napr. rozpad Sovietskeho zväzu na približne 15 suverénnych štátov podľa precedensu vyhlásenia jednostrannej nezávislosti Litovskej republiky z 11. marca 1990. Tento precedens bol použiteľný iba v prípade rozpadu Sovietskeho zväzu počas deväťdesiatych rokov. Podobne to je aj v prípade Kosova. Nie je možné, aby kosovská nezávislosť bola považovaná za dogmu celosvetového počiatku vytvárania nových štátnych celkov. Prípad Kosovo je použiteľný takisto iba na Balkáne alebo v geopoliticky podobných regiónoch ako Kaukaz alebo Gruzínsko, kde si dlhodobo po rozpade spomínaného Sovietskeho zväzu nárokuje územnú celistvosť Rusko. Podobne ako Srbsko, si nie je schopné udržať monopol moci na územia typu Ingušsko, Čečensko alebo Dagestan a rovnako legitímne sa lokálni obyvatelia nechcú podriadiť moskovskému patriarchátu.

Spájať nezávislosť Kosova so subštátnymi regiónmi štátov Európskej únie je z rôznych pohľadov teoreticky nielen nemožné, ale dokonca prakticky nerealizovateľné a nechcené. Prirovnávať vojnou, chudobou a zločinom ovplyvnené Kosovo s Baskitskom, Katalánskom, Írskom alebo dokonca so Slovenskom nie je použiteľné. Ak sa má dodržať právna definícia precedensu tak konsolidovaná občianska situácia, občianska poslušnosť, identifikácia a profit z členstva vo väčšom štátnom celku je pre Baskitsko, Katalánsko a aj pre južné Slovensko natoľko odlišné od kosovskej situácie, že sa o precedens pre dané regióny v žiadnom prípade nemôže jednať.

Nakoniec je nutné zasadiť dané regióny do kontextu Európskej únie, kde hranice strácajú svoj pôvodný význam ekonomického, mocenského a demografického riadenia vymedzeného teritória. Postupnou stratou suverenity štátnych celkov vstupom do NATO, EÚ a Schengenského priestoru sa mení samotný význam hraníc, ktorý dnes z klasickej definície obsahuje iba monopol na výber daní. Keďže Únia plánuje daňovú reformu vytvorením spoločného vymeriavacieho základu pre dane, dá sa očakávať úplná strata významu hraníc, ktorý v EÚ bude mať pravdepodobne iba historický charakter. Spolu s agendou rozširovania EU smerom na západný Balkán má každý štát a región bývalej Juhoslávie príležitosť sa v horizonte niekoľko desaťročí zaradiť do priestoru, ktorý pomohol vyriešiť mnohopočetné a dlhodobo neuralgické územné spory o Alsasko, Lotrinsko alebo Terst, ktoré viedli k dvom svetovým vojnám a mnohým ďalším konfliktom založených na militantnom nacionalizme, podobnom aký je k videniu na Balkáne.

—————

(1) Pravidlo Prelievania je charakterizovateľné priamou náväznosťou určitých štátnych rozhodnutí na rovnaké predchádzajúce rozhodnutia iného štátu vedúcim k pozitívnym výsledkom. Napr. vytvorenie EÚ núti ostatné svetové regióny prehlbovať minimálne ekonomickú integráciu ako v prípade NAFTA alebo ASEAN.

(2) Postavenie precedensu v medzinárodnom systéme nemá jasnú právnu definíciu, ale zvykne sa používať právny výklad z americké právneho systému.