Američania výrazne posilnili svoju vojenskú prítomnosť v oblasti, pričom v rokoch 2003-2004 Američania priamo hovorili o možnostiach násilnej zmeny režimov v Iráne a Sýrii, ktorá je hlavným strategickým partnerom Iránu v oblasti. Po neúspešnej americkej „rekonštrukčnej“ fáze a vcelku logickom posilňovaní iránskeho vplyvu v šiítskych oblastiach Iraku sa zdá, že došlo k otepľovaniu americko-iránskych vzťahov, či lepšie povedané k pragmatickejšiemu americkému prístupu voči Iránu. (pozn. 2) Irán však aj vďaka vojenskej podpore organizácií ako Hamás, Islamský Džihád a Hizballáh zostáva dôležitým strategickým hráčom oblasti, ktorého záujmy sa často odlišujú, či sú dokonca hrozbou záujmov USA a ich spojencov v oblasti.

Iránske konvenčné kapacity v súčasnosti v niektorých oblastiach nedosahujú ani úroveň roku 1979. Jeho ozbrojené sily chronicky trpia nedostatkom modernej výzbroje a často aj nedostatkom náhradných dielov. Západné krajiny na čele s USA Iránu kvôli jeho politike nedodávajú v podstate už od revolúcie žiadnu výzbroj. Preto je Irán nútený nakupovať modernú výzbroj hlavne z Ruska a Číny. No ani tieto krajiny mu nie sú ochotné a niekedy ani schopné dodať výzbroj v takom množstve a kvalite ako by si Irán prial. To sa týka hlavne Ruska, ktoré aj kvôli silnému tlaku zo strany USA, ako aj vlastným strategickým cieľom už od 90. rokov nie je napríklad ochotné Iránu predať moderné systémy protivzdušnej obrany S-300 v rôznych jeho variantoch. V 90.rokoch dokonca Rusko jednostranne zrušilo zbrojné kontrakty s Iránom už uzavreté. V súčasnosti sa situácia čiastočne mení a Rusko v predchádzajúcich rokoch dodalo Iránu 29 protivzdušných systémov TOR-1M a obe krajiny plánujú podpísať nové zbrojné kontrakty. Ako sa však zdá, Rusko ani naďalej nie je ochotné Iránu ani v súčasnosti poskytnúť najmodernejšie a najvýkonnejšie systémy uvoľnené na export, ktoré bez problémov predáva iným štátom. Táto neochota Ruska, ako aj na podmienky Blízkeho Východu relatívne nízky iránsky obranný rozpočet je dôvod celkového dlhodobého zastarávania iránskych ozbrojených síl.

Iránske pozemné sily

Iránska pozemné vojsko (pozn. 3) podobne ako iránske letectvo je vyzbrojené v podstate zmesou pozostatkov šáhovej západnou technikou vyzbrojenej armády (ktorá prežila americké embargo a vojnu 1980-1988) ako aj sovietskej, ruskej a čínskej výzbroje. Irán sa hlavne kvôli skúsenostiam z vojny s Irakom, dlhodobému embargu zo strany západných krajín ako aj nespoľahlivosti Ruska snaží o vojenskú samostatnosť. Tieto jeho snahy sú však napriek proklamáciám iba čiastočne úspešné. Ako jeden z najväčších úspechov možno hodnotiť iránsky tank Zulfiqar, ktorý je produktom domáceho zbrojárskeho priemyslu. (I tento tank je však hybridom sovietskej a americkej konštrukcie tankov, ktoré má vo svojom arzenáli.) Zulfiqar je spolu s ruskými tankami T-72S najmodernejšou obrnenou technikou ktorou Irán disponuje. Z celkových 1600-1700 iránskych tankov je tak iba okolo 600-700 relatívne moderných, ktoré sa však nemôžu rovnať s najmodernejšou tankovou technikou, ktorou disponujú v oblasti USA, Saudská Arábia, Kuvajt a Spojené arabské emiráty (SAR) a Izrael. (pozn. 4) Ako skoro pri všetkej iránskej bojovej technike je problém Iránu udržať túto bojovú techniku funkčnú. Iránske pozemné kapacity sú preto výrazne obmedzené, keďže prostredie na západ a juh od Iránu je veľmi vhodné na vedenie mobilných vojenských operácií. (pozn. 5) Rovnako celkové počty obrnených vozidiel, a bojových vozidiel pechoty ktorými Irán disponuje sú na počty iránske pozemnej armády nedostatočné. Celkovo možno konštatovať, že iránska obrnená kapacita sa napriek snahe ešte úplne nespamätala z revolúcie a iracko-iránskej vojny, čoho dôkazom je aj iránska snaha udržať svoj výrazne heterogénny tankový park v prevádzke. Irán tak disponuje celkovo (okrem ľahkých tankov) 7 hlavnými typmi tankov, čo vytvára značné logistické problémy. Rovnako je otázne koľko tankov je reálne nasaditeľných. Mnohé zdroje totiž uvádzajú, že v prípade konfliktu by bol Irán schopný nasadiť maximálne 1 000 tankov, čo je na pomery Blízkeho Východu, veľkosť Iránu a jeho armády málo. Tieto čísla spolu s celkovou malou mobilnosťou a zastaranou protitankovou výzbrojou (pozn. 6) výrazne limitujú bojový potenciál iránskeho pozemného vojska hlavne v prípade útočných operácií.

Najsilnejším zostáva už od iracko-iránskej vojny iránske delostrelectvo (pozn. 7), ktoré disponuje veľkým množstvom výzbroje, no ani zďaleka sa nedá hovoriť o modernom a efektívnom delostrelectve. Aj delostrelectvo totiž trpí veľkou nemobilnosťou a zastaranosťou. Vojna z roku 1991 zároveň ukázala, že aj moderné delostrelectvo (pozn. 8) pri jednoznačnej leteckej prevahe nepriateľa veľmi rýchlo stráca na efektívnosti. (pozn. 9)

Iránske letectvo a protivzdušná obrana

Iránske letectvo sa potyká s rovnakými problémami ako pozemné sily ale vo väčšej miere. Najvýkonnejšími stíhačkami sú pôvodom americké lietadlá F-14A, ktoré je však ešte aj v súčasnosti Irán schopný udržať v prevádzke často iba kanibalizáciou kvôlinedostatku náhradných dielov a neschopnosti iránskeho priemyslu v plnom rozsahu produkovať náhradné diely a celky technologicky staré vyše 30-35 rokov. (pozn. 10) Najväčšej posily sa iránske letectva za posledných 30 rokov dočkalo z hromadného „úteku“ irackého letectva do Iránu v roku 1991. Treba si však uvedomiť že už v tomto období nebolo iracké letectvo schopné sa efektívne postaviť spojeneckej vzdušnej prevahe. V roku 2003 sa iracké letectvo dokonca ani nepokúsilo vzlietnuť. V tomto prípade sa preto jednalo skôr o kvantitatívny ako kvalitatívny nárast bojovej sily iránskeho letectva. Iránske Mig-29A, ktoré Irán nakúpil od Ruska v 90. sú v súčasnosti bez zásadnej modernizácie už lietadlá s obmedzenými kapacitami a v prípade konfliktu s USA by nasledovali príklad irackých a juhoslovanských lietadiel v rokoch 1991 a 1999. Súčasné iránske snahy a proklamácie o produkcii nových lietadiel na báze zastaraných F-5E Tiger II svedčí skôr o schopnosti Iránu vyrábať pre tieto lietadlá náhradné diely, poprípade jeho schopnosť čiastočne tieto lietadlá modernizovať.

Iránske letectvo ani zastaraná protivzdušná obrana reálne nemôže pomýšľať na efektívne čelenie prekvapivému americkému leteckému a raketovému útoku proti jej strategickým objektom. Tento problém je ešte podčiarknutý izraelským septembrovým leteckým útokom v hĺbke sýrskeho územia. Sýrska protivzdušná obrana na tento izraelský prienik nebola schopná efektívne zareagovať (ak ho vôbec zaznamenala), čo potvrdilo izraelskú drvivú prevahu v elektronickom boji nad sýrskou protivzdušnou obranou (pozn. 11), ktorá sa ešte zväčšila od vojny z roku 1982, keď sýrske letectvo a protivzdušná obrana utrpeli zdrvujúcu porážku.

Iránska schopnosť efektívne brániť svoj vzdušný priestor je nedostatočná (pozn. 12) a pri potenciálnom konflikte s USA by sa jej efektivita podobala irackej v roku 2003. V súčasnosti síce už Irán disponuje novými modernými protivzdušnými systémami TOR M-1 (pozn. 13), tieto však kvôli celkovému stavu iránskej protivzdušnej obrany, ako aj vlastným bojovým parametrom systému nezvyšujú zásadným a požadovaným spôsobom jej schopnosti. (pozn. 14)

Hizballáh a Letná vojna

Pri hodnotení iránskych kapacít je veľmi dôležitá aj analýza bojov z v Libanone v roku 2006, keďže minimálne vojenské väzby medzi Iránom a hnutím Hiballáh sú veľmi tesné. Odhliadnuc od všetkých politických a vojenských chýb, ktorých sa Izrael pri 34 dňovej kampani dopustil, sa ukázalo, že hlavná bojová sila Hizballáhu pozostávala z veľmi profesionálnych a vysoko vycvičených ľudí, ktorí dokázali čiastočne odolávať aj elitným izraelským jednotkám, pričom neexistovali náznaky, že by sa na konci vojny Hizballáh rozpadal, ale naopak bol schopný stupňovať raketovú kampaň ako aj pozemný odpor, aj keď nebol schopný zabrániť izraelskému postupu k rieke Litaní, ktorý Izraelci začali tesne pred koncom vojny. O vysokej morálke Hizballáhu svedčí aj malý počet jeho ozbrojencov ktorí padli do izraelského zajatia.

Iránu tak aj po vojne z roku 2006 zostal na hraniciach s Izraelom vojensky relatívne silný neštátny partner, s ktorým môže počítať vo svojich strategických a vojenských plánoch. Cesta profesionálnej „semigerily“ sa ukázala ako vcelku efektívna zbraň, čo sa potvrdilo aj pri prevzatí moci Hamásom v pásme Gazy minulý rok, pri ktorom sa jednotky Hamásu ukázali ako dobre vycvičené s vysokou morálkou, čo bol veľmi dôležitý faktor pri ozbrojenom prevzatí moci.

Keďže Irán sa podieľa na výcviku týchto hnutí, je otázne ako dobre je vycvičená aspoň časť iránskych jednotiek. Ak by ich kvalita a morálka bola podobná ako u najelitnejších jednotiek Hizballáhu, vytváralo by to určitú odstrašujúcu silu a bojovú kapacitu, ale to viac-menej iba pri zvažovaní o prípadnej pozemnej ofenzíve do Iránu. Rovnako netreba zabúdať, že obranné pozície Hizballáhu na juhu Libanonu boli s veľkou intenzitou budované od izraelského stiahnutia sa z Libanonu v roku 2000 a Hizballáh v žiadnom prípade nemohol pomýšľať na vojenské víťazstvo ale skôr na svoje prežitie ako efektívnej vojenskej sily a politického hnutia.

Záver

Iránske ozbrojené sily sú napriek mnohým proklamáciám slabé a zastarávajúce. Ak by chcel Irán reálne pomýšľať na získanie vojenskej prevahy v regióne musel by v najbližších rokoch investovať niekoľko desiatok miliárd dolárov do modernizačných programov svojich ozbrojených síl, čo je v súčasnosti pri iránskych hospodárskych ťažkostiach a nálad obyvateľstva z toho plynúcich nereálne Naopak, ak Irán v najbližších zásadne nezvýši výdavky na zbrojenie a nezaistí pre svoje ozbrojené sily nové akvizície v zahraničí v hodnote aspoň niekoľkých miliárd dolárov, budú jeho konvenčné kapacity naďalej výrazne zastarávať oproti zvyšným štátom Zálivu a Izraelu, nehovoriac už o USA. Všetky tieto krajiny totiž v súčasnosti výrazne investujú do svojich ozbrojených síl a vybavujú ich najmodernejšou technikou dostupnou na trhu. (pozn. 15) Len samotné porovnanie vojenských výdavkov Iránu a SAR niečo naznačuje Pokiaľ Irán s populáciou 66 mil. obyvateľov, HDP 271 mld. USD a ozbrojenými silami o počte 545 000 vojakov vydáva na obranu 7,16mld USD (pozn. 16) teda 2,64% HDP, SAR s populáciou 2,7 mil. obyvateľov, HDP 195 mld. USD a ozbrojenými silami o počte 51 000 vydávajú na obranu 10,08 mld. USD teda 5,16% HDP. Irán pritom musí brániť nepomerne väčšie územie a dlhšie hranice. (pozn. 17)

Podobne ako v prípade Severnej Kórei, možno zastarávanie iránskej konvenčnej výzbroje považovať za dôvod sústredenia sa na „asymetrické“ kapacity, vývoj rakiet so stredným doletom a potenciálne aj jadrové zbrane. Podpora ozbrojených milícií národnostných a náboženských konfliktov a rakety s dostatočným dosahom (pozn. 18) a presnosťou sú totiž v súčasnosti jedinými reálnymi prostriedkami Iránu ktorými je čiastočne efektívne schopný viesť konflikt s Izraelom, alebo USA a jeho arabskými spojencami v oblasti.

Rovnako zahájenie raketových útokov na tankery v Perzskom zálive, alebo zablokovanie Hormuzského zálivu sa nezdá ako veľmi pravdepodobné, keďže by to politicky a vojensky Irán úplne izolovalo. Rovnako je Irán samotný vysoko závislý na vývoze surovej ropy práve cez Perzský záliv, čo ešte znižuje pravdepodobnosť takýchto akcií bez veľmi závažných dôvodov.

————-

1) Keďže iracká ekonomika rovnako ako aj jeho ozbrojené sily boli po vojne z roku 1991 výrazne zdevastované, iracká politika bola voči Iránu omnoho ústretovejšia a pragmatickejšia.

2) Tomu však nenasvedčujú súčasné boje medzi vládou a Sadrovými milíciami v Bagdade a Basre.

3) V celom článku sa z praktického hľadiska neprihliada na rozdelenie iránskych ozbrojených síl na armádu a Revolučné gardy.

4) Jedná sa konkrétne o typy M1A1, M1A2 vo výzbroji USA, Saudskej Arábie a Kuvajtu, Leclerc vo výzbroji SAR a typy Merkava 3, 4 vo výzbroji Izraela.

5) Čo však vychádza z predpokladu, že Irán by mal snahu viesť útočnú vojnu, čo je pri jeho súčasných kapacitách viac ako nepravdepodobné.

6) Protitanková výzbroj Hizballáhu je paradoxne lepšia ako výzbroj Iránu, keďže najmodernejších protitankové systémy poskytla Hizballáhu Sýria.

7) Jeho úlohou bolo čiastočne suplovať palebnú silu kriticky nedostatkových tankov.

8) Iracké delostrelectvo bolo pred vojnou hodnotené vyššie ako delostrelectvo spojenecké.

9) Efektivita delostreleckej kampane Hizballáhu v roku 2006 sa hodnotí rozporuplne. Jej priama efektivita musela byť totiž sklamaním aj pre Hizballáh, ale jej nepriame výsledky možno hodnotiť pre Hizballáh ako úspešné.

10) Samotné USA napríklad už tieto lietadlá zo svojej výzbroje vyradili v roku 2006.

11) Iránska protivzdušná obrana okrem svojej zastaranosti trpí oproti sýrskej aj nedostatkom protivzdušných systémov a radarov.

12) V prípade napadnutia zo strany USA sa blíži k nule.

13) Mnohé zdroje uvádzajú, že Irán cez Sýriu získal aj 10 systémov Pantsyr-S1E.

14) Plne bojovú pripravenosť zároveň takto zložité systémy získavajú minimálne po 3-4 rokoch od rozmiestnenia.

15) Otázkou však ostáva schopnosť štátov Zálivu absorbovať túto techniku.

16) V tomto čísle však nie sú zahrnuté iránske výdavky do zbrojného priemyslu. Po zahrnutí aj týchto výdavkov sa suma vyšplhá približne na 10 mld. USD. Rovnako do tejto komparácie nie je zahrnutá parita kúpnej sily.

17) Celkové ročné obranné výdavky 6 štátov zoskupených v Gulf Cooperation Council sú približne 55,5 mld. USD.

18) Čo je v súlade s iránskym dlhodobým sústredením sa na delostrelecké kapacity. To sa týka aj protilodných rakiet.