Rétorika okolo Gazy
Počas 23 dní izraelských operácii v Gaze sme mohli vidieť rozporuplné reakcie lídrov blízkovýchodných štátov na násilie dejúce sa v tomto maličkom kúsku zeme medzi Egyptom a Izraelom na pobreží Stredozemného mora. Niekoľko rétorických cvičení blízkovýchodných lídrov ohľadom situácie v Gaze bolo počuť hlasno, ale ticho niekoľkých kľúčových lídrov môže hovoriť ešte hlasnejšie.
Tiché vody
S výnimkou Iránu a Sýrie, krajiny Blízkeho východu charakterizuje prekvapujúce ticho. Nie žeby nevolali po prímerí. To samozrejme áno. Ak si však porovnáme hlas ulice s hlasom z paláca, musíme dôjsť k neporovnateľnému rozdielu. Zatiaľ čo na ulici sa zhromažďujú ľudia, ktorí volajú po pomste Izraelu a vyzývajú na jeho bojkot, na pomoc obyvateľom Gazy a prejavujú svoje sympatie s Hamasom; z palácov počuť len občasné volanie po prímerí.
Dôvodov je viacero. Nechuť si pokaziť dobré vzťahy s Izraelom a USA je samozrejme na mieste, ale skutočný dôvod leží niekde inde. Vládcovia krajín Blízkeho východu totiž vidia v Hamase presne to, čo v ňom vidí aj EÚ a americká administrácia (či už odchádzajúca Bushova alebo nadchádzajúca Obamova) – teroristickú organizáciu. A v kontexte týchto vlád sa žiada dodať aj – destabilizujúcu silu.
Husní Mubarak si musí byť vedomý toho, že Hamas je palestínskou odnožou Moslimského bratstva. Aj keď existuje niekoľko ideologických a politických rozdielov medzi Hamasom a jeho egyptskou matkou, jedno je pánom v Káhire jasné – akákoľvek podpora Hamasu by znamenala podporu a legitimizáciu Moslimského bratstva doma. Toho istého Moslimského bratstva, ktorého sa vládnuca Národná demokratická strana bojí ako čert kríža a členstvo v ňom môže byť príčinou pobytu vo väzení. Riziko prevratu je stále prítomné a nikto si ani len nechce predstaviť jeho následky. Egyptská vláda nie je schopná blokovať tunely do Gazy cez ktoré sa Hamas zbrojí, ale určite nie je ochotná ho podporovať. Už len z obáv o vlastné prežitie.
Napriek tomu sa kráľ Abdullah snažil priblížiť svoju rétoriku domácim náladám. Jordánsko tiež patrilo do „umierneného krídla“ . Krajina si užila svoje s predchodcami Hamasu a má dosť problémov so Moslimským bratstvom. Aj keď Bratia sú v Jordánsku oveľa slabší než v Egypte a istým spôsobom vláda zasahuje do ich agendy napríklad tým, že udržiava kontakty s Hamasom, vládnuca vrstva v Ammáne nemá ani najmenší záujem na podpore domácich islamistov. Tí vidia v Hamase predovšetkým islamistické hnutie bojujúce za oslobodenie Palestíny (aj keď sa Hamas samotný sám radšej prezentuje ako nacionalistické hnutie). Okrem toho, ani jordánska ani egyptská strana neboli nadšené z návrhu bývalého amerického veľvyslanca pri OSN Johna Boltona, ktorý nedávno navrhol správu Egypta nad Pásmom Gazy a správu Jordánska nad Západným brehom. Oba štáty si totiž dobre uvedomujú nielen bezpečnostné riziká ale najmä obrovské bremeno nerozvinutej ekonomiky s vysokou mierou chudoby. Spolu s existenciou teroristických živlov v krajine, naklonených negatívne voči súčasným establishmentom v oboch krajinách, by prevzatie správy malo značne destabilizujúce účinky – najmä na malé Jordánsko.
Obe krajiny podporujú okamžité zastavenie bojov a prímerie. Treba tiež však povedať, že podmienky prímeria, ktoré pripravil Egypt s Francúzmi boli nepriateľné pre Hamas. Krajiny Perzského zálivu sú tiež rozdelené vo svojich názoroch. Obligátne vyjadrenia o požiadavkách na zastavenie bojov samozrejme existujú, ale napríklad vyhlásenie saudského princa Turkiho Al Faisala, bývalého veľvyslanca v USA, ktorý adresoval Obamovi slová o „hnusnom dedičstve“ GW Busha v Palestíne, patrí medzi výnimky. Saudmi organizovaný mimoriadny summit Rady spolupráce v Zálive (GCC) sa rozišiel bez akýchkoľvek vážnejších výsledkov.
V neposlednom rade je prekvapujúca relatívna nečinnosť Hizballáhu v Libanone. Aj keď sedliacky rozum by očakával, že Hizballáh prikúri Tsahelu aj vojensky, opak je pravdou. Niet sa čo čudovať – Hasan Nasrallah veľmi dobre vie, čo by mu takýto konflikt mohol priniesť. Izraelská armáda by s istotou vykonala zásah neproporčný. Ten by v prvom rade vysoko ohrozil všetok pokrok a rekonštrukciu vlastných síl, ktoré Hizballáh musel obnoviť po konflikte s Izraelom v roku 2006. Okrem toho, jeho pozícia v libanonskej spoločnosti by bola oslabená, keďže v tomto prípade by bol Hizballáh vystupoval ako útočník. A v neposlednom rade, prípadná (takmer istá prehra) by mohla znamenať opätovné výzvy na odzbrojenie Hizballáhu – významné ohrozenie pozície hnutia.
Hlasné trúby
Na druhej strane existuje skupina aktérov, ktorých počuť nahlas. Tvorí ju Turecko, Sýria, Katar, Irán a čiastočne aj Irak. K ním sa ešte pridáva Al Kájda ako predvoj džihádizmu.
Turecko je významným ekonomickým partnerom Izraela a stálo za nepriamymi mierovými rokovaniami medzi Damaškom a Tel Avivom v roku 2008. Teraz sa však umiernený islamistický predseda vlády Tayyip Recep Erdogan postavil jasne proti Izraelu a odsúdil ho ako „človek a moslim.“ Turecký podpredseda vlády sa zúčastnil aj zasadnutia arabských štátov v Dohe ohľadom situácie v Gaze. Vzťahy medzi oboma krajinami hlboko ochladli za posledných pár dní a v turecká asociácia spotrebiteľov dokonca začala vyzývať na bojkot izraelských produktov. To všetko v krajine, ktorá je ôsmym najväčším obchodným partnerom Izraela.
Irán je tiež zaujímavým príkladom. Iránsky najvyšší vodca Chameneí sa vyjadril, že každý kto zomrie za „vec Gazy“ je martýr. Keď však mladí muži začali obchádzať teheránske letisko, aby sa vybrali do Gazy a pomohli miestnym bojom, vodca samotný im poďakoval a poslal ich domov. Vodca Revolučných gárd povedal, že momentálne si ľud v Gaze vystačí na svoj boj sám. Ahmadinedžád teda podporuje Gazu, Chalíd Mišál dostáva podporu, ale všetko má svoje limity. Nová americká administratíva je na obzore a príležitosť pomalej normalizácie vzťahov je aj pre mullahov v Iráne príliš lákavá nato, aby sa jej vzdali – pre kúsok zeme v Palestíne.
Sýrsky prezident Bašar Al Asad ponúkol najkritickejšiu pozíciu voči Izraelu. Jeho nedávne interview pre BBC rovnako ako jeho prejav na konferencii v Dohe boli tvrdými slovami proti Izraelu. V Dohe sa Assad vyjadril v duchu oko za oko, zub za zub, čo bolo silou zobraté, musí byť aj silou navrátené. Známy expert na Sýriu Joshua Landis na svojom blogu uviedol aj citát neznámeho priateľa z Damasku o rozširujúcej sa anti-americkej a antiizraelskej propagande. Sýria je niekoľko rokov známa ako silný zástanca práv Palestínčanov a krátka prechádzka po uliciach Damasku to len potvrdí. Jej silná pozícia smerom k Hamasu však môže mať aj výhodu – vďaka nedávno zlepšeným vzťahom medzi Francúzskom a Sýriou je možné Sýriu presvedčiť, aby využila svoj vplyv na Hamas. Samotný Assad to priznal v interview s BBC, keď povedal, že Sýria nebude nikoho tlačiť, ale bude podporovať dialóg. Dosť silné vyjadrenie.
Prekvapujúco hlasno bolo počuť aj Katar, ktorý usporiadal summit 13 blízkovýchodných štátov za účasti lídrov Hamasu a Mahmúda Ahmadinežáda. Prekvapivé na ňom je najmä to, že Katar patrí medzi významných spojencov USA v regióne a ako jedna z mála arabských krajín má s Izraelom aj diplomatické styky. Na tomto summite Mauritánia a Katar ohlásili zmrazenie vzťahov s Izraelom, zatiaľ čo Egypt a Saudská Arábia odsúdili summit a nezúčastnili sa ho. Katar urobil ďalší krok k ustáleniu svojej pozície blízkovýchodného mierotvorcu (po vyriešení Libanonskej krízy na jar 2008) a vyzýva tým Saudskú Arábiu, krajinu ktorá túto úlohu považovala za svoju tradičnú.
Prekvapivá je aj pozícia Iraku, ktorý sa v poslednej dobe začína emancipovať vo svojej zahraničnej politike. Na summite v Dohe bol aj sunnitský viceprezident Tariq al-Hašímí – prekvapujúci krok berúc do úvahy, že na summite za účasti Mahmúda Ahmadinežáda by sa asi lepšie vynímal šíitsky politik. Za týmto rozhodnutím sa ukázalo aj to, že nezhody medzi Irakom a Saudskou Arábiou sa zväčšujú.
A v neposlednom rade je tu Al Kájda. Už niekoľko dní po začatí bojov v Gaze vydal Ajman Zawahiri vyjadrenie, v ktorom vyzval na boj proti sionisticko-križiackem ťaženiu v Gaze. Okrem iného vyzval egyptský ľud, aby sa postavil proti komplicovi v podobe Husního Mubaraka. Niekoľko dní po ňom nasledoval Usáma bin Ládin, so svojou výzvou na džihád v Gaze. Toto volanie má dva dôvody. Prvým je tradičná dominancia témy Palestíny v rétorike Al Kájdy. Druhým dôvodom je, že na rozdiel od šíitskeho Iránu, ktorého vplyv chce salafistická Al Kájda vyvažovať, páni okolo Usamu Bin Ladina neriadia štát – so všetkými výhodami ktoré pre nich z tohoto postavenia v tejto chvíli plynú.V počiatkoch ofenzívy izraelskej armády v Gaze existovali obavy, že ak by bol náhodou Tsahel v Gaze až príliš úspešný a podarilo by sa mu významne zničiť operatívne schopnosti Hamasu, Al Kájda by bola okamžite na mieste, aby prebrala štafetu. A to by už bol onakvejší ježko v izraelských trenkách.
Zbor?
Vynikajúcou ilustráciou rozporov medzi arabskými štátmi sú summity – jeden v Dohe, druhý v Kuvajte, tretí bez výsledkov v Rijáde. Arabskí vodcovia nemajú chuť podporiť Hamas. Katarská iniciatíva na zvolanie mimoriadného summitu Ligy arabských štátov na odsúdenie izraelskej invázie narazilana vyjadrenia Jordánska, Egypta, Saudskej Arábie či Bahrajnu, že sa budú venovať otázke až na ďalší týždeň, na Arabskom ekonomickom summite v Kuvajte. Okrem ich strachu z Hamasu ako destabilizujúcej sily je tu aj strach z rastúceho vplyvu Iránu – niečo, čo si väčšina arabských lídrov neželá.
Arabské štáty teda neznejú unisono. Dokonca nemožno hovoriť o arabskej pozícii. Dva veľké tábory – tichých a hlasných – sa sformovali. Nemožno však povedať, že by ktorákoľvek strana otvorene podporovala Hamas – všetci si držia odstup. Hnev arabskej ulice nie je zameraný len na Izrael – jeho cieľom sú aj režimy, ktoré sú chápané ako komplici. To, že Izrael pristúpil na prímerie vyjednané Egyptom ešte Mubarakovi kožu nezachránilo.
Zdroje:
