Tento web používá k poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookies. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.

Asociace pro mezinárodní otázky

Vyberte si z aktuálních projektů:

Zavřít

Referendum vo Venezuele

Ivan Kováč / Ed. 16. 7. 2019

Venezuela má za sebou ďalšie z radu referend za posledné roky.[1] Referendum o zmene článkov číslo 160, 162, 174, 192 a 230 v Ústave Venezuely platnej od roku 1999 sa uskutočnilo 15. februára 2009. Podstatou navrhovanej ústavnej zmeny bolo zrušenie obmedzení v počte volebných období pre posty volených verejných funkcionárov – na lokálnej a regionálnej úrovni sa to týkalo starostov, poslancov regionálnych parlamentov a gubernátorov jednotlivých štátov, na celoštátnej úrovni poslancov Národného zhromaždenia a, samozrejme, prezidenta republiky. Návrh bol prijatý pomerom hlasov na úrovni 55 %: 45 % pri volebnej účasti 70 % oprávnených voličov.

Nasledujúci článok sa zaoberá politickou situáciou v krajine pre referendom, samotnou kampaňou vlády i opozície a zamýšľa sa aj nad budúcnosťou krajiny v najbližších rokoch.

Situácia pred referendom

Iniciatíva prezidenta Cháveza smerom k vypísaniu referenda o zmene ústavných článkov sa začala takmer okamžite po skončení municipálnych volieb, ktoré sa konali 23. novembra 2008. Tie sa skončili pre Cháveza aj opozíciu zaujímavým výsledkom, keďže vládni kandidáti uspeli v 17 štátoch, zatiaľ čo opoziční dokázali získať len 5. Opozícia však posilnila, získala ľudnaté a ekonomicky silné štáty ako Miranda, Táchira a Carabobo. Okrem toho si udržala najľudnatejší štát Zulia a získala aj kreslo starostu hlavného mesta Caracas, kde žije takmer pätina všetkých obyvateľov krajiny.

Chávez avizoval, že úvahy o prípadných zmenách ústavy v súvislosti s tým, aby mu bolo umožnené kandidovať na prezidenta opäť aj v roku 2012, si ponecháva na čas po voľbách. Avšak, že ich nastolí tak rýchlo zrejme očakával len málo kto. Podpísala sa pod to pravdepodobne aj situácia v krajine, najmä bezpečnostné problémy, kriminalita a devastačné dopady ekonomickej krízy a prudkého poklesu ropy, ktorej export je hlavným zdrojov príjmov do štátneho rozpočtu. Chávez si uvedomoval, že ak túto tému neotvorí čo najskôr, môže Venezuelu ekonomická kríza zasiahnuť do takej miery, že by ohrozila úspech jeho návrhu v referende. Podobnú myšlienky vyslovil vo svojom komentári aj španielsky politický analytik a špecialista na Latinskú Ameriku Carlos Malamud.[2]Vysoká inflácia na úrovni 30 %, pretrvávajúci nedostatok potravín či ich vysoká cena ruka v ruke s rastúcou kriminalitou boli hlavnými faktormi, ktoré už od začiatku roku 2008 mohli zasiahnuť popularitu prezidenta.

Ani nie týždeň po municipálnych voľbách nariadil prezident svojej strane PSUV (Partido Socialista Unido de Venezuela) okamžite rozpracovať návrh novely ústavy, ktorá by zrušila obmedzenie počtu funkčných období prezidenta. Samotný fakt by ale nemal taký význam, ak by sme nedodali, že podobný návrh už bol raz voličmi odmietnutý – a to pomerne nedávno. V decembri 2007 sa konalo referendum o novej ústave, ktorá okrem množstva iných zmien plánovala zaviesť aj túto novinku a dokonca obsahovala aj návrh predĺžiť funkčné obdobie prezidenta na 7 rokov. Voliči však túto ústavu v hlasovaní tesnou väčšinou odmietli, na čo vtedy Chávez zareagoval akceptovaním výsledkov. Ako sa ukázalo, dokázal sa s nimi zmieriť len na necelý rok. To bol práve jeden z hlavných argumentov opozície a najmä študentského hnutia, ktorí pod heslom No es no (Nie je nie) poukazovali na to, že ľud sa už k tejto otázke raz vyjadril a odmietol ju, takže nie je dôvod otvárať ju znovu. Opozícia preto Chávezovu požiadavku silne kritizovala a považovala ju za nelegálnu. Napríklad líder sociálnodemokratickej opozičnej strany Acción DemocráticaHenry Ramos povedal, že by takýto krok považoval za „nelegálny a protiústavný.“[3]Napriek týmto slovám opozície sa však nijako nepodarilo právne dokázať protizákonnosť postupu prezidenta a opozícii nezostalo nič iné, len sa s jeho iniciatívou zmieriť.

Možnosti na iniciovanie zmeny ústavy boli dve – prostredníctvom iniciatívy poslancov v Národnom zhromaždení alebo na základe predloženia podpisov aspoň 15 % občanov zapísaných do zoznamov voličov. Chávez sa rozhodol pre prvú cestu, keďže umožnila hladší priebeh prijímania návrhu. Podľa jeho slov „cesta cez Národné zhromaždenia má výhodu v tom, že je rýchla.“[4] Nikdy sa totiž netajil tým, že usporiadanie referenda by privítal v priebehu februára alebo marca 2009, teda čím skôr. V decembri celkovo 146 zo 167 poslancov Národného zhromaždenia podalo návrh na zmenu ústavy.[5] Okrem toho sa vládna PSUV rozhodla zorganizovať aj podpisovú akciu medzi obyvateľstvom, aby podpora návrhu získala širšiu bázu.

Národné zhromaždenie v priebehu decembra odhlasovalo pôvodný návrh, ktorý predpokladal zmenu ústavy u počtu funkčných období iba u prezidenta. Začiatkom januára však samotný Chávez navrhol, aby bol tento limit zrušený u všetkých volených predstaviteľov verejnej moci, čo malo podľa neho symbolizovať „rozchod so starou demokraciou…a rozšírenie právomocí ľudu zvoliť si (svojich reprezentantov) koľko ráz chce…“[6] Návrh na zmenu ústavných článkov podľa tohto modelu bol v Národnom zhromaždení prijatý 14. januára. Národná volebná komisia vypísala referendum na 15. februára.

Kampaň

Chávez získal oproti opozícii výhodu v tom, že ju „vyzval“ na ďalší súboj o voliča v čase tesne po voľbách, ktorým opozícia venovala nemalé úsilie a finančné prostriedky. Takmer bez šance na oddych teda musela opätovne čeliť volebnej kampani, čo iste skomplikovalo jej schopnosť mobilizácie elektorátu. Okrem toho bola samotná kampaň nerovná, keďže vláda disponovala nepomerne väčším objemom financií a využívala k propagácii „celý aparát štátu.“[7]

Samotnej opozícii je tiež možné vyčítať niekoľko faktov. Jej veľké tváre, ktoré uspeli v municipálnych voľbách, ako napr. bývalý prezidentský kandidát Manuel Rosales, teraz starosta Maracaiba alebo Antonio Ledezma, starosta Caracasu, síce vystupovali voči Chávezovmu návrhu kriticky, ale tým sa ich politický protagonizmus do značnej miery končil. Prispela k tomu zrejme práve rýchlosť, s akou jeden plebiscit striedal druhý. Opozícia, pozliepaná z mnohých politických strán, nemala totiž potrebný čas na nevyhnutnú koordináciu stratégie a postupu v kampani, ani na vymedzenie obsahovo zaujímavého programu. Jedinými aktívnymi prvkami v opozičnej kampani tak zostali študenti. Mládež od 18 do 25 rokov dlhodobo tvorí jadro antichávizmu, čo sa prejavilo aj v tejto kampani. Ich možnosti sú však značne obmedzené a hoci disponujú mobilizačnou schopnosťou i dostatkom vlastnej energie, nie je možné čakať, že by dokázali rovnocenne súperiť s vládou. Výsledok plebiscitu tomu napovedá. Navyše, Chávez postupoval v kampani veľmi tvrdo a polícii nariadil rozpustiť akékoľvek zhromaždenie, ktoré nebude povolené štátnymi orgánmi. Dokonca sa vyjadril, že nariaďuje, aby na zhromaždených použili slzný plyn a zatkli zodpovedných organizátorov.[8]

Podľa mnohých analytikov je opozícia nedostatočne silná najmä preto, že politické a sociálne organizácie, ktoré ju tvoria, nedokázali vypracovať „program, alternatívny plán, ktorý by im umožnil prepojenie na sektory spoločnosti, ktoré zostávajú volebnou základňou Cháveza“[9]. Okrem toho opozícii chýba jasná vodcovská osobnosť. Hoci disponuje predstaviteľmi na popredných postoch v miestnej štátnej správe v podobe gubernátorov veľkých štátov a starostov významných miest, neexistuje postava, ktorá by dokázala „na plný úväzok“ pôsobiť ako politický líder opozície. Chilský politický analytik pôsobiaci na New York University Patricio Navia preto odporúča: „opozícia musí transformovať svoju posadnutosť Chávezom do atraktívneho a presvedčivého návrhu zmeny.“[10]

V rámci kampane Chávez „vytiahol“ aj prvok odhalenia vnútorného nepriateľa, keď niekoľko dní pred referendom oznámil, že odhalil konšpiráciu niekoľkých aktívnych vojakov. Malo sa jednať o plánovaný vojenský puč, ktorý mali organizovať členovia venezuelskej armády. Títo sa údajne kontaktovali s dezertérom z venezuelskej armády, ktorý sa mal nachádzať v USA, a posielali si správy o „Operácii Nezávislosť“. Tesne pred hlasovaním sa vláda postarala o rozruch, keď odmietla vydať akreditáciu volebného pozorovateľa a vyhostila z krajiny španielskeho europoslanca Luisa Herrera[11], člena Partido Popular – španielskej opozičnej strany mimoriadne ostrej k režimu prezidenta Cháveza. Herrero kritizoval rozhodnutie Národnej volebnej komisie o predĺžení konania referenda do 18.00 hod., za čo bol na základe rozhodnutia tejto komisie okamžite vyhostený z krajiny. Herrerov kolega, europoslanec Carlos Iturgaiz, ktorý bol v krajine spolu s ním, dokonca hovoril v tejto súvislosti o „únose so všetkým, čo k tomu patrí.“[12]Nespokojnosť vyjadrila aj organizácia Reportéri bez hraníc, ktorá sa sťažovala na „nedostatočnú bezpečnosť novinárov, klímu polarizácie a kontrolu masmédií“[13] vo Venezuele.

Úplne v poriadku nebola ani samotná formulácia otázky, ktorú mali občania v referende zodpovedať. Namiesto otázky, či súhlasia so zrušením obmedzenia počtu funkčných období u verejných predstaviteľov sa totiž pri urnách stretli s otázkou, či súhlasia so zmenou článkov ústavy, ktorými sa rozširujú politické práva ľudu s cieľom umožniť, aby každý občan vykonávajúci volenú verejnú funkciu mohol byť navrhnutý ako kandidát na ten istý post na obdobie ústavne predpísané, pričom by jeho možné zvolenie záviselo len od ľudového hlasovania. Ako je zrejmé, formulácia otázky bola príliš komplikovaná a jej znenie mohlo voličov uviesť do omylu.

Dozvuky víťazstva

Základnými stavebnými kameňmi víťazstva prezidenta Cháveza v tomto referende boli predovšetkým schopnosť profilovať sa opäť raz do postavy charizmatického lídra, ktorý je schopný viesť krajinu aj v ťažších časoch a vysporiadať sa so všetkými výzvami, ktoré pred ňou stoja. Okrem tejto značnej personalizácie kampane bol dôležitý aj akcent na budúcnosť, v ktorej Chávez vidí pokračovanie „revolúcie“ a pre jej potreby označil úspech referenda ako nevyhnutný. Ukázalo sa, že veľká časť populácie verí jeho konceptu a je ochotná pre jeho pokračovanie odobriť aj tento typ ústavnej zmeny. Navyše, ústavná modifikácia bola pripravená tak, aby argumentácia vlády mohla byť postavená na prezentovaní tejto zmeny ako posilnení práv ľudu. Chávezovým tromfom bola aj samotná kampaň, ktorá bola vedená veľmi aktívne a agresívne, pričom využívala orgány a finančné zdroje štátu plne k podpore Chávezovho cieľa. Aktivisti vládnej PSUV oslovovali voličov doslova dom od domu a mnohí Venezuelčania dostali do svojho mobilu SMS či dokonca predohraný telefonát od prezidenta Cháveza, v ktorom ich vyzval k účasti a hlasovaniu za.

Na základe výsledkov referenda je možné vyvodiť niekoľko poznatkov, ktoré z neho vyplývajú. V prvom rade sa opäť ukázalo, že hranica medzi stúpencami a odporcami Cháveza je veľmi tenká a že ani jeden, ani druhý tábor nie je schopný získať si väčšiu prevahu. Víťaz tento krát získal takmer 55 % hlasov, čo je viac, ako získala opozícia, keď vyhrala referendum o novej ústave v roku 2007. Avšak stále je to málo na to, aby sme mohli povedať, že Chávez má širokú podporu Venezuelčanov a krajina stojí za ním. Vo Venezuele sa totiž celkom jasne vykryštalizovala existencia troch veľkých skupín obyvateľstva, ktorých počet môže za istých okolností byť veľmi podobný. Jednou skupinou sú priaznivci Cháveza, druhou jeho odporcovia a treťou z nich je 30 % oprávnených voličov, ktorí tento krát neprišli k urnám. Toto číslo sa síce oproti referendu z roku 2007 podstatne zmenšilo (44 %), dokonca bolo nižšie ako neúčasť v municipálnych voľbách na jeseň (34,5 %), avšak je to stále nezanedbateľné množstvo ľudí. Opozícia už preto deklarovala, že pre prezidentské voľby v roku 2012 musí byť ich cieľom získať tú skupinu, ktorá je niekde medzi Chávezom a nimi, a ktorá často mení svoju podporu a ešte častejšie a radšej voľby bojkotuje. Hlasy tejto jednej tretiny venezuelských voličov budú teda v nasledujúcich rokoch žiadaným artiklom.

Na margo opozície je, okrem už spomenutých výčitiek, nutné pripomenúť, že bude v nasledujúcich rokoch vystavená jasnej úlohe – čím skôr definovať osobu, ktorá okolo seba dokáže prilákať voličov a bude charizmaticky silným súperom Cháveza pre prezidentské voľby 2012. V tomto smere sa ako vhodný kandidát javí starosta Caracasu Ledezma, ktorý sa vyjadril, že „všetky opozičné sily musia rozhodnúť vo vhodnom čase, kto bude kandidátom“[14], pričom svoju snahu o nomináciu nepoprel. Útechou opozičným predstaviteľom je nominálny zisk opozície vo voľbách, ktorý prvýkrát prekročil hranicu 5 miliónov hlasov a v tomto smere vykazuje dlhodobú stúpajúcu tendenciu. Nikdy predtým nehlasovalo toľko Venezuelčanov proti Chávezovi. Podstatné však je, že v  referende si z koláča predtým nezúčastnených voličov dokázal viac než oni pre seba odkrojiť Chávez.

V súvislosti s referendom okrem toho vyvstáva dilema – Cháveza síce momentálne podporuje 55 % obyvateľov, avšak problém je, že táto podpora je do značnej miery situačná a nikto nevie, ako by vyzerala, ak by sa referendum konalo až v lete alebo dokonca na jeseň. Je to teda podpora pomerne tesná a nejedná sa teda o širokú celospoločenskú zhodu. O to viac je zložité akceptovať hĺbku, dopad a širokospektrálne pôsobenie reforiem a opatrení, ktoré Chávez navrhuje do ďalšieho obdobia „Bolívarovskej revolúcie“. To podľa neho potrvá minimálne do roku 2019, kedy by mu vypršalo ďalšie prezidentské funkčné obdobie v prípade jeho úspechu vo voľbách v roku 2012. Refundácia štátu a jeho totálna prestavba je totiž síce podporovaná väčšinou, ale stále je to iba malá časť obyvateľstva.

Záver

Úvahy o budúcnosti krajiny majú dve roviny. V rovine bezprostrednej budúcnosti je jasné, že prezident Chávez bude musieť okamžite začať riešiť ekonomickú a sociálnu situáciu vo Venezuele. Šéfredaktor časopisu Foreign Policy Moisés Naim upozorňuje, že Venezuela už teraz čelí najväčšej inflácii na západnej pologuli (cca 30-35 %, pozn. aut.) a štátny rozpočet na rok 2009 bol plánovaný pri svetovej cene ropy 60 USD/barel, zatiaľ čo v tomto období sa ceny pohybujú približne na úrovni 40 USD/barel. Otvára sa teda priestor na úvahy nad tým, aký bude dopad svetovej ekonomickej krízy a poklesu cien ropy na ekonomickú situáciu krajiny a ako sa Chávez vyrovná s týmto vývojom, ktorý mu môže odobrať značnú časť stúpencov. Navyše je to hrozba aj pre zahraničnú politiku krajiny, keďže ekonomická diplomacia ako vlajková loď Chávezovej zahraničnej politiky môže byť vážne ohrozená. Naim v tejto súvislosti tvrdí, že „Chávez zistí, že úsmevy a aplauzy jeho medzinárodných spojencov sa budú zmenšovať priamo úmerne so zmenšovaním darov a dotácii, ktoré im dával.“[15] Ekonomická kríza teda môže výrazne skomplikovať Chávezov protagonizmus na domácom aj medzinárodnom poli.

V strednodobom horizonte zrejme dôjde na to, čo Chávez avizoval pri oslavách víťazstva. Teda, že bude pokračovať v „revolúcii“ a nastúpi do ďalšej etapy reforiem s cieľom prehĺbiť socializmus 21. storočia. Domnievam sa, že v najbližších rokoch, keď ako-tak doznie ekonomická kríza, bude Chávez presadzovať veľké množstvo opatrení a nástrojov, ktoré boli súčasťou reformného ústavného balíčka odmietnutého v referende v roku 2007. Môže tak dôjsť k paradoxnej situácii, ktorej sa vtedy po oznámení výsledkov mnohí obávali – že síce reforma ústavy bola ako celok odmietnutá, ale Chávez si bude schopný presadiť želané zmeny jednotlivo a inými cestami. Prvú a najdôležitejšiu sa mu už podarilo dosiahnuť a jeho pozícia je o to ľahšia, že ostatné sa zrejme budú dať uskutočniť aj menej „verejnými“ formami ako ľudové hlasovanie – napr. na úrovni parlamentu alebo špeciálnymi dekrétmi. Niektoré vtedajšie návrhy ako posilnenie štátneho vlastníctva v hospodárstve alebo zavedenie štátnej kontroly nad Centrálnou bankou sa dokonca môžu v podmienkach súčasnej krízy realizovať už čoskoro.1]

————————————————

[1] V roku 2004 sa uskutočnilo referendum o zotrvaní prezidenta Cháveza vo funkcii. V roku 2007 bola predmetom referenda zase novela ústavy. Medzitým sa ešte uskutočnili aj parlamentné voľby v roku 2005 a prezidentské voľby v roku 2006.

[2] http://www.infolatam.com/entrada.jsp?id=11415

[3] http://www.infolatam.com/entrada/venezuela_chavez_ordena_reformar_la_cons-11405.html

[4] http://www.infolatam.com/entrada.jsp?id=11451

[5] Návrh zmeny ústavy nepodporili len poslanci strán považujúcich sa za opozíciu Cháveza v Národnom zhromaždení. Títo majú 11 kresiel. Ide o stranu PODEMOS (Por la Democracia Social- Za sociálnu demokraciu) a zoskupenie Frente Popular Humanista, ktoré tvoria poslanci prebehnuvší z iných politických strán.

[6] http://www.infolatam.com/entrada/venezuela_chavez_propone_reeleccion_ilim-11824.html

[7]http://www.elpais.com/articulo/internacional/venezolanos/castigan/falta/programa/oposicion/elpepiint/20090217elpepiint_2/Tes

[8] http://www.infolatam.com/entrada.jsp?id=11997

[9] http://www.elpais.com/articulo/internacional/venezolanos/castigan/falta/programa/oposicion/elpepiint/20090217elpepiint_2/Tes

[10] http://www.infolatam.com/entrada/chavez_duro_de_matar-12487.html

[11] http://www.infolatam.com/entrada.jsp?id=12407

[12] http://www.infolatam.com/entrada.jsp?id=12408

[13] http://www.infolatam.com/entrada.jsp?id=12406

[14] http://www.infolatam.com/entrada.jsp?id=12463

[15] http://www.lanacion.com.ar/nota.asp?nota_id=1100308&pid=5849446&toi=6256

Tagy
Tagy
Venezuela 19
volby 1150
LÍBIL SE VÁM ČLÁNEK? DEJTE NÁM TO VĚDĚT.
Odesláno, děkujeme.
Máte na srdci ještě něco? Sem s tím!
  • Vyplňte prosím všechna pole. Doplňte prosím zvýrazněné položky. Stala se chyba. Kontaktujte nás prosím na info@amo.cz