Tento web používá k poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookies. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.

Asociace pro mezinárodní otázky

Vyberte si z aktuálních projektů:

Zavřít

Opozícia 2.0

Michal Onderčo / Ed. 16. 2. 2016

Sociálne siete radikálne transformovali činnosť opozičných hnutí v arabskom svete. Zo začiatku podceňované vládami, dnes sa stali miestom, kde sa kujú plány na pripravenie horúcich chvíľ v paláci. V Egypte pomohla facebooková skupina v roku 2008 pripraviť veľké protesty po celej krajine. V roku 2009 totálne zlyhali. Prečo?

Facebook náš každodenný, daj nám dnes…

Facebook a jemu podobné sociálne sieťe radikálne transformovali spôsob komunikácie medzi ľuďmi. Facebook vznikol v roku 2004 ako nástroj na vzájomnú interakciu medzi študentmi Harvardu ako dielo jedného z nich, Marka Zuckerberga. Čoskoro prekročil brány Harvardu, Ivy League, Ameriky a univerzitného sveta. Dnes má Facebook vyše 300 miliónov aktívnych užívateľov, ktorí si medzi sebou vymieňajú fotky, správy, videá, linky a názory. Medzi vašich priateľov nemusia patriť len starí spolužiaci z gymnázia, ale napríklad aj kolegovia z práce či ľudia, ktorých ste stretli len na jednom seminári. Niekedy ste sa nemuseli stretnúť fyzicky nikdy.

Dôležitou súčasťou Facebooku sú skupiny, kde môžu užívatelia diskutovať na rôzne témy. Rozdielny môže byť ich stupeň verejnosti a v poslednej dobe je len málo politikov, ktorí išli do volieb bez svojej Facebookovej skupiny, kde (najmä) ich podporovatelia diskutovali v ich prospech. Známym príkladom je Barack Obama, ktorého skupina mala vyše šesť miliónov členov. V našich končinách je iným príkladom Iveta Radičová, jej skupina mala trinásť a pol tisíca členov pred prezidentskými voľbami 2009.

Pre skupinu, ktorá je v opozícii voči totalitnej vláde, prináša Facebook niekoľko výhod: je ťažké kontrolovať, čo sa tam odohráva, je ťažké kontrolovať identitu účastníkov, je náročné k nemu zamedziť selektívne prístup (nedá sa zablokovať prístup k politickým skupinám a ponechať prístup k skupinám milovníkov papagájov). To isté sa týka videí, ktoré sa objavujú na známom serveri YouTube. Je takmer nemožné kontrolovať, čo sa tam objaví. A preto sa vlády musia rozhodnúť. Buď sa vyberú cestou blokovania týchto stránok (čo je cesta sýrskeho režimu), alebo sa rozhodnú ho povoliť, ale monitorovať (cesta egyptská). Treba však podotknúť jedno – v každej internetovej kaviarni v Sýrii pri troche snahy dostanete program, ktorý pomôže obísť vládne obmedzenia a otvorí cestu k Facebooku a YouTube.

Orwell naopak

George Orwell vo svojej kultovej knihe 1984 opisuje vládu, ktorá pomocou  technológie kontroluje občanov. Známy americký expert na arabské médiá a opozičné hnutia Marc Lynch tvrdí, že to, čo sa deje v Egypte, je Orwell naopak. Nie vláda kontroluje občanov, ale občania využívajú médiá na kontrolu vlády. Určite má v niečom pravdu.

V roku 2005 došlo pod tlakom USA k miernemu povoleniu zo strany egyptskej vlády – prvýkrát sa konali voľby za účasti viacerých strán a došlo k vzniku fóra naprieč politickým spektrom, ktorého spojivom bola opozícia voči Mubarakovi. Keďže bolo hnutie Kifája ignorované tlačou, ich hlavným diskusným kanálom bol ich blog. Čoskoro však bezpečnostné zložky pochopili, odkiaľ fúka, a niekoľko blogerov strávilo nepríjemné chvíle na polícii či vo väzniciach.

Keď sa začiatkom roku 2009 odohrali v Egypte ozbrojené strety medzi políciou a armádnymi kadetmi, médiá o nich mlčali (negatívne informácie o armáde predstavujú tabu, ktoré sa žiaden novinár neodváži znesvätiť). Avšak vďaka mnohým mobilným telefónom už o niekoľko hodín viseli na stránke YouTube videá z týchto stretov.

Keď sa Facebook spojí s pracujúcou triedou…

V roku 2008 vznikla na Facebooku skupina, ktorá podporovala protest pracujúcich v textilnej fabrike v meste Al Mahalla al Kubra v nílskej delte. V meste sa nachádza mamutia fabrika na pradenie a tkanie a jej zamestnanci sa dožadovali svojich práv už niekoľkokrát predtým. Čoskoro po svojom založení získala skupina 6. apríla niekoľko tisíc členov. Šiesteho apríla 2008 sa odohrali obrovské protesty po celej krajine, pri ktorých zahynuli traja ľudia a zhruba 150 ich bolo zranených. Zakladateľ skupiny Ahmad Maher Ibrahim bol zatknutý a mučený. Polícia od neho chcela heslo k jeho účtu na Facebooku a zoznam členov skupiny. Úbohý Ahmad im však zoznam nemohol dať – väčšinu z nich nepoznal. Zle tiež skončila spoluadministrátorka skupiny Esra Abdal Fatah, ktorá bola zatknutá po ceste na demonštráciu. Policajný zákrok proti internetovým aktivistom bol jednoducho brutálny.

Keď sa však Facebook nespojí…

V roku 2009 plánovali organizátori znova protesty na 6. apríl, ktorý nazvali Dňom hnevu. Medzi ich požiadavky patrilo sedemnásobné zvýšenie minimálnej mzdy a zvolenie nového orgánu, ktorý by navrhol novú ústavu. Vyzývali na generálny štrajk a demonštrácie. Pár dní pred protestami zatkla polícia vyše 25 aktivistov, bezpečnostné jednotky boli v stave pohotovosti a zatýkali okrem iného aj študentov za roznášanie letákov. Medzi zatknutými sa objavil aj bloger Moslimského bratstva Abdal Rahman Fares, prepustený deň po „štrajku“. Samotné Moslimské bratstvo, najsilnejšia opozičná platforma v Egypte, podporilo konanie štrajku, ale samo sa ho nezúčastnilo. Bratia si za toto svoje rozhodnutie vyslúžili hodnotenie, že sú z „príliš starej školy“ od politológa Hossama Tammama v týždenníku Al Ahram Weekly. Organizátori tiež nezískali podporu od žiadneho z odborových zväzov či iných organizácií.

Facebooková skupina podporujúca generálny štrajk – Mládež 6. apríla – mala v čase konania štrajku takmer 76 tisíc členov. Jej členovia založili aj blog, kde informovali o svojich aktivitách a cieľoch. Dokonca založili aj anglickú verziu blogu, ale tá čoskoro upadla. Okrem toho, správy o protestoch mohli ľudia na celom svete príjmať pomocou špeciálneho kanálu na serveri Twitter, mikroblogovacom systéme so stále rastúcou popularitou. Výhodou Twitteru oproti obyčajným blogom je, že správy sú oveľa kratšie a ich vyslanie je oveľa rýchlejšie a jednoduchšie. Pohodlne aj z mobilu.

Výsledkom Dňa hnevu bola spľasnutá bublina. Na niekoľkých miestach v Káhire štrajkovalo niekoľko desiatok či stoviek študentov, zopár ich bolo aj v iných mestách Egypta. Ako skonštatovali niekoľkí egyptskí blogeri, na niekoľkých miestach bolo viac bezpečnostných síl než protestujúcich. V krajine sa neodohrali ani veľké demonštrácie, a už vôbec nie generálny štrajk. Prominentný káhirský bloger Arabist to zhodnotil otázkou: „Iba 45 zatknutí?“

Iróniou osudu je, že hlavnou hviezdou dňa v Egypte bol v ten deň iný prominentný opozičný politik, bývalý poslanec parlamentu a predseda strany Ghad (Zajtrajšok v arabčine) Ajman Núr. Núr bol v roku 2005 zatknutý potom, čo bol protikandidátom Husního Mubaraka v prezidentských voľbách a získal sedem percent hlasov. Dôvodom na jeho väznenie bolo obvinenie z falšovania úradnej listiny. Núr sa čoskoro po svojom zatknutí stal pravdepodobne najznámejším politickým väzňom v Egypte. Vo svojom volebnom manifeste jeho prepusteniu venoval riadok aj vtedajší kandidát na amerického prezidenta Barack Obama. Núr bol prepustený zo zdravotných dôvodov vo februári 2009. Šiesteho apríla 2009 vyšlo najavo, že Núr sa rozvádza so svojou dlhoročnou manželkou, advokátkou počas jeho liet vo väzení a bývalou hviezdou televíznych novín Džamilou Ismaíl. Táto šokujúca informácia sa stala väčším hitom než plánovaný štrajk.

Celý deň hnevu si zaslúžil aj posmešné a negatívne reakcie egyptskej tlače. Provládny Al Ahram uverejnil na prvej stránke článok chváliaci sociálne kroky prezidenta Mubaraka. Ostatné provládne denníky hovorili o tom, že Egypt nepotrebuje chaos. Kruté boli k protestom aj nezávislé denníky, ktoré nazvali protesty od slabých, cez pokojné,  skromné až po prepadák.

Úspech na webe, neúspech mimo

Natíska sa preto otázka – prečo bolo hnutie s takou veľkou podporou na Facebooku a celkovo on-line také neúspešné. Prečo nedošlo k protestom ako rok predtým. Odpoveď je jednoduchá. Účasť v skupine na Facebooku je veľmi jednoduchá – stačí kliknúť  tlačidlom a človek je členom. Rovnako diskutovať tam je relatívne bezpečné. Účasť na demonštrácii je však vysoko rizikovou záležitosťou. Okrem toho, ako to zhrnul už spomínaný Marc Lynch: Facebook nevyžaduje od účastníkov to, čo od nich vyžaduje účasť na štrajku – oddanosť a angažovanosť.

V neposlednom rade skupinu na Facebooku môžu jednoducho a rýchlo infiltrovať agenti bezpečnostných služieb. Potom akcie strácajú moment prekvapenia a bezpečnostné služby môžu byť lepšie pripravené na to, čo sa bude diať. Nesmieme tiež zabudnúť, že korene protestov v roku 2008 boli „offline“. Robotníci v Al Mahalla al Kubra  protestovali už predtým, než sa k nim pridali online aktivisti. Šiesteho apríla boli organizátori protestov ponechaní na svoje online korene. A zlyhali.

Inou skupinou, odlišnou od tých, čo sú aktívni na Facebooku, sú blogeri, ktorí čelia vyššiemu riziku, a mnohí z nich sa už ocitli vo väzení. Na druhej strane, blogeri Moslimského bratsva, postupom rokov stúpajú v rebríčku organizácie smerom nahor. Faktom zostáva, že blogeri v Egypte sú zastrašovaní, zatýkaní a mučení.

Egypt – zem zasľúbená?

Prečo je teda egyptská blogosféra taká živá? Egypt, napriek tomu, že je autoritatívnym štátom, je krajinou s významnými medzinárodnoobchodnými väzbami, s bohatými kontaktami so Západom, relatívne voľným prístupom k internetu a najmä významnou strednou triedou vybavenou mobilnými telefónmi. Pre porovnanie, v Iraku Saddáma Husajna musel každý majiteľ písacieho stroja registrovať jeho klávesy na polícii.

Napriek veľmi živej blogosfére, takmer miliónu užívateľov Facebooku a vyše 10 a pol miliónu užívateľov internetu v krajine, Egypt nepatrí medzi zasľúbené zeme internetistov. Od roku 2002 však v Egypte existuje oddelenie tajnej služby, ktoré nerobí nič iné, len sleduje „online prečiny“. Podľa nedávnej správy Reportérov bez hraníc patrí Egypt medzi nepriateľov internetu. Mnohí z blogerov či administrátorov prominentných skupín na Facebooku sú obžalovaní a sedia vo väzení za hanobenie prezidenta či rozširovanie nenávisti voči islamu.

Facebook sa teda stal platformou egyptskej opozície. Je len otázkou budúcnosti, či sa Orwell skutočne mýlil. Facebook je vynikajúcou platformou na organizáciu, ale zároveň v sebe skrýva mnoho potenciálnych problémov. V apríli sa opozícia poučila, že politická činnosť sa nedá robiť len online. Teraz uvidíme, či sa poučí aj do budúcnosti.

Zdroje:

 

Původní vydání: Opozícia 2.0

Přejít
Tagy
Tagy
Blízký Východ a severní Afrika 1168
arabské jaro 312
rozvoj občanské společnosti 103
LÍBIL SE VÁM ČLÁNEK? DEJTE NÁM TO VĚDĚT.
Odesláno, děkujeme.
Máte na srdci ještě něco? Sem s tím!
  • Vyplňte prosím všechna pole. Doplňte prosím zvýrazněné položky. Stala se chyba. Kontaktujte nás prosím na info@amo.cz
Reklama
Reklama
Reklama