Tento web používá k poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookies. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.

Asociace pro mezinárodní otázky

Vyberte si z aktuálních projektů:

Zavřít

Obchodná dohoda USA-Kolumbia: boj v Kongrese

Ivan Kováč / Ed. 17. 2. 2016

Po viac ako roku a pol od podpisu dohody ju prezident Bush predložil začiatkom apríla do demokratmi ovládaného Kongresu a snažil sa presvedčiť jeho členov o nevyhnutnosti jej schválenia. Napriek tomu sa demokratická väčšina v Snemovni reprezentantov rozhodla odložiť hlasovanie o dohode na neurčito, čím ju aj podľa slov samotného Busha zrejme definitívne pochovala.

Nasledujúci článok analyzuje proces, ktorý predchádzal jej predloženiu do Kongresu a bol charakteristický najmä úpornou snahou kolumbijskej strany a amerických republikánov presvedčiť demokratov o jej správnosti. Cieľom článku je poskytnúť obraz o argumentoch oboch strán ako aj o pozadí, ktoré sa skrýva za súčasným postojom Demokratickej strany. Na záver článok prináša prognózy budúceho osudu dohody na základe analýzy jej dopadu na celkovú geopolitickú pozíciu USA v regióne Latinskej Ameriky.

Ekonomická politika USA v Andskej oblasti

Politika USA v oblasti Ánd bola v ekonomickej oblasti naladená na notu spolupráce už dávno pred nástupom súčasnej administratívy. Bol to práve otec súčasného prezidenta, G.Bush sr., ktorý presadil Zákon o colných preferenciách pre Andskú oblasť (Ley de Preferencias Arancelarias de los Países Andinos – ATPA). Dokument umožnil v dekáde od roku 1991 až do roku 2001 aplikáciu preferenčných colných taríf na zmluvne špecifikovaných 5500 produktov z Kolumbie, Peru, Ekvádoru a Bolívie prichádzajúcich na americký trh. Nástupcom tohto zákona bol Zákon o obchodnej podpore a boji proti drogám v Andskej oblasti (Ley de Promoción Comercial Andina y Erradicación de Drogas – ATPDEA) platný od roku 2002 do konca roku 2006. Administratíva súčasného prezidenta Busha v ňom videla nadviazanie na predchádzajúci dokument, ale v rozšírenej a renovovanej podobe. Hlavnými cieľmi sa okrem podpory vzájomných ekonomických vzťahov stali aj politické ciele dosiahnuteľné ako vedľajší efekt týchto zmlúv: podpora demokratických režimov a boja proti obchodu s drogami.

Rokovania o podpise dohôd o voľnom obchode, ako tretej generácie dohôd o ekonomickej kooperácii USA a andských štátov, začali USA ešte v roku 2004. Rozhovory viedli s Peru, Kolumbiou a Ekvádorom. Najväčšie pokroky sa podarilo uskutočniť práve s prvými dvoma menovanými, pričom rokovania s Peru boli úspešne uzavreté už v decembri 2005. Podobne to bolo aj v prípade Kolumbie, ktorá negociácie ukončila o pár mesiacov neskôr, vo februári 2006. Oba štáty dohody aj podpísali a predložili na schválenie do svojich parlamentov. Na rozdiel od problémov, ktorým musí čeliť americko-kolumbijská dohoda v americkom Kongrese, dohoda s Peru už bola ratifikovaná legislatívnymi komorami oboch štátov a definitívny súhlas amerického Kongresu z decembra 2007 umožňuje jej implementáciu.

Americko-kolumbijská spolupráca

Iniciatíva Plan Colombia spečatená v roku 1999 medzi prezidentmi A. Pastranom a B. Clintonom definitívne premenila Kolumbiu na strategického partnera USA nielen v Andskej oblasti, ale prakticky v celej Južnej Amerike. Kolumbia je hlavným adresátom americkej pomoci, najmä vojenskej, v celom regióne Latinskej Ameriky. Od roku 2000 kedy vstúpil do platnosti spomínaný Plan Colombia investovali USA do Kolumbie už viac ako 6 miliárd dolárov, väčšinu z nich do vojenskej sféry. (pozn. 1)

Dohoda USA-Kolumbia

Dohoda o podpore obchodu medzi Kolumbiou a USA (oficiálne Acuerdo de Promoción Comercial; Trade Promotion Agreement) bola podpísaná 22.11.2006 zástupcami oboch štátov. Jej podpísaniu predchádzali vyjednávania tiahnuce sa 21 mesiacov. Začali sa prvou schôdzkou v Cartagene ešte 18. mája 2004 a celkovo si vyžiadali 14 okrúhlych stolov.

Dohoda je zameraná na podporu voľnej obchodnej výmeny, podporu ekonomického rozvoja a boju proti obchodu s narkotikami. USA vidí dohodu ako „spôsob na vytvorenie nových pracovných príležitostí s cieľom bojovať proti kolumbijskému obchodu s drogami, ktorý zásobuje väčšinu amerického kokaínového trhu.“ (pozn. 2) V prípade implementácie by až 80% amerických konzumných a priemyselných tovarov vstupovalo na kolumbijský trh bezcolne.

Na vstup do platnosti vyžaduje zmluva ratifikáciu legislatívnymi komorami oboch štátov. V Kolumbii sa vďaka poslaneckej väčšine, ktorú si v oboch komorách Kongresu udržujú priaznivci prezidenta Uribeho podarilo zmluvu schváliť v lete 2007. Odlišná situácia nastala v USA, kde po mid-term elections z novembra 2006 sformovala Demokratická strana väčšinu v oboch komorách Kongresu, čím značne ohraničila pole pôsobnosti pre prezidenta Busha v zahraničnopolitických otázkach, ktoré vyžadujú súhlas Kongresu. Hneď pri podpise zmluvy v novembri 2006, keď už bolo jasné, že v novom Kongrese budú mať demokrati väčšinu, začali sa ozývať hlasy o výhradách z ich strany. Hlavnými bodmi nespokojnosti boli neschopnosť Kolumbie dodržiavať medzinárodne uznané pracovné práva, napríklad zákaz detskej práce, ochrana pred diskrimináciou a zabezpečenie možnosti členstva v odboroch.

Ratifikácia v Kolumbii

Proces ratifikácie zmluvy sa v kolumbijských podmienkach opieral o väčšinu, ktorou Uribeho stúpenci disponujú v Snemovni reprezentantov aj v Senáte. Napriek tomu, hlasovanie v júni 2007 nebolo až také jednoduché, ako sa očakávalo. Vychádzalo najmä z nejasností a obáv poslancov ohľadom pozície amerických Demokratov, ktorí už v tom čase avizovali zámer uskutočniť zmeny v texte zmluvy. Okrem toho, v samotnej Kolumbii sa zmluva stretla s odporom liberálnej a ľavicovej opozície a dve najväčšie opozičné stranyPartido Liberal a Polo Democrático hlasovanie bojkotovali. Zmluva tak získala len tesnú väčšinu 55 hlasov v Senáte (102 kresiel) a 85 hlasov v Snemovni (164 kresiel).

Pohľad na dohodu sa v Kolumbii väčšinou líši podľa politickej orientácie a ideologickej afinity jednotlivých osôb. Celkový prístup, ktorý je prevažne pozitívny, vyplýva z popularity prezidenta Uribeho, ktorá napomáha priaznivému pohľadu na dohodu. Napriek tomu, množstvo politických a občianskych síl ostáva na opačnej strane barikády. Jedná sa najmä o ľavicových sociálno-demokraticky zmýšľajúcich politikov a aktivistov. Príkladom je C. Rodríguez, prezident Centrálneho zväzu pracujúcich (Central Unitaria de Trabajadores), ktorý združuje viac ako pol milióna pracujúcich a je najväčším svojho druhu v Kolumbii. Podľa jeho názoru je táto dohoda „dohodou o anexii, ktorá by priniesla vážne konzekvencie pre priemysel, zamestnanosť aj národnú suverenitu.“ (pozn. 3) Odporcovia sa tiež obávajú negatívneho dopadu otvorenia 90% kolumbijského trhu pre americké výrobky ako jedného z výsledkov prípadnej implementácie dohody. Hlavným problém, ktorý v tomto smere vystupuje na povrch je frekventované násilie voči odborárom. Od roku 1968 ich zahynulo vyše 12 500, pričom krajina je považovaná za najnebezpečnejšiu na svete pre výkon tejto aktivity. Na druhej strane, iní odborári vnímajú dohodu pozitívne a zdôrazňujú, že ziskom nových odbytových možností sa naskytne šanca na zaobstaranie nových technológii pre modernizáciu výroby a lepšiu konkurencieschopnosť.

Ratifikačný proces v USA

Prezident Bush má povinnosť dohodu po jej podpise oboma krajinami predložiť na schválenie Kongresu, tak ako mu to prislúcha na základe americkej ústavy. Práve v období jej podpisu sa však „opozičným“ demokratom podarilo sformovať po novembrových mid-term elections väčšinu v oboch komorách Kongresu a rok 2007 sa preto niesol v znamení súboja Busha s lídrom senátnej väčšiny H. Reidom a najmä líderkou demokratickej väčšiny a predsedníčkou Snemovne reprezentantov N. Pelosiovou, ktorá prezentovala námietky demokratov voči podobným zmluvám čakajúcim na schválenie Kongresom. V tej dobe sa jednalo o dohody tohto typu nielen s Kolumbiou, ale aj s Peru, Panamou a Južnou Kóreou.

Bushove problémy pri presadzovaní podpísaných dohôd v Kongrese sa začali prakticky už od ustanovenia nového 110. Kongresu v januári 2007. Už na jar toho roku bolo zjavné, že tieto dohody „sú v pasci krížovej paľby medzi republikánmi a demokratmi.“ (pozn. 4) Prezident Bush preto začal vyvíjať veľké úsilie, aby presvedčil demokratov o potrebe prijatia tejto dohody ako dohody so strategickým ekonomickým a politickým partnerom v Južnej Amerike. Rok 2007 bol obdobím intenzívnych diplomatických kontaktov a schôdzok medzi predstaviteľmi Washingtonu a Bogoty. Nechýbali ani schôdzky na najvyššej úrovni. Už v marci 2007 uskutočnil prezident Bush bleskovú návštevu Kolumbie, aby uistil prezidenta Uribeho, že „bude intenzívne pracovať na tom, aby dosiahol prijatie dohody v Kongrese, ako aj pokračovanie projektu Plan Colombia. (pozn. 5) Za prekážku nepovažoval ani politický škandál v podobe odhalení prepojenia prouribistických poslancov s paramilitantnými skupinami, ktorý v tom období vypukol a ako nočná mora sa ťahá kolumbijskou politikou prakticky až dodnes.

V máji 2007 prezident Uribe pri návšteve Washingtonu naliehal na americký Kongres, aby dohodu prijal. Počas stretnutia s Bushom zdôraznil, že ideálnym by bolo jeho prijatie ešte pred jesennými regionálnymi a komunálnymi voľbami v Kolumbii. Prezident Bush takisto požiadal Kongres o prijatie tejto dohody a jej význam podčiarkol tvrdením, že „je to viac než len obchodná záležitosť a má strategické implikácie pre región.“ (pozn. 6) Uribeho návšteva bola prejavom kolumbijskej diplomatickej ofenzívy, ktorá sa zamerala najmä na rokovania s demokratmi kritizujúcimi dohodu pre nedostatky Uribeho vlády pri ochrane ľudských práv a práv pracujúcich. Okrem toho, osobe prezidenta poškodili aj obvinenia zo strany opozičného zoskupenia Polo Democrático, ktorý ho obviňoval „z kontaktov s paramilitantmi v čase keď bol guvernérom Antioquie.“ (pozn. 7)

Po schválení dohody v kolumbijskom Kongrese a jej podpise prezidentom Uribem v júni 2007 vyvinul prezident vysokú aktivitu smerom do USA s cieľom presvedčiť demokratov o potrebe prijatia dohody ako aj o pozitívnom vývoji v nimi kritizovaných otázkach. Počas návštevy New Yorku v júli 2007 predstavil ohľadne dohody veľmi jednoduchú formulu: „Kolumbia potrebuje obchod. Ak sa vytvorí viacej pracovných príležitostí, stúpne ich kvalita a vyšším exportom produktov do USA bude menej drogového obchodu a viac mieru a bezpečnosti.“ (pozn. 8)

V júli 2007 došlo dokonca k modifikáciám v znení dohody, s jednoznačným úmyslom prispôsobiť ju požiadavkám demokratov a zabezpečiť jej tým väčšiu priechodnosť. Po odsúhlasení oboma stranami boli upravené články o životnom prostredí, pracovných normách, intelektuálnom vlastníctve a spôsobe riešenia prípadných sporov. Nová podoba dohody mala byť výzvou pre demokratov na zmenu odmietavého postoja k dokumentu a mala zabezpečiť jeho prijatie už na jeseň. Koncom leta sa z tohto dôvodu veľmi optimisticky vyjadroval aj obchodný reprezentant USA J. Veroneau, ktorý vyhlásil, že „prvá veľká prekážka k jeho schváleniu bola odstránená v podobe prijatia modifikácii a doplnkov k pôvodnému textu.“ (pozn. 9) V tej dobe dokonca predpovedal možnosť schválenia dohody už na septembrovom zasadaní Kongresu.

Po parlamentných prázdninách začala teda Bushova administratíva jesennú parlamentnú ofenzívu na presadenie 3 obchodných dohôd čakajúcich na schválenie Kongresom – s Peru, Kolumbiou a Panamou. Hlavným argumentom sa okrem ekonomických faktorov stali aj politické aspekty týchto dohôd. V súvislosti s Kolumbiou apelovala Bushova administratíva na dlhoročné spojenectvo oboch krajín, na kooperáciu v boji proti terorizmu ako aj na pozitívne efekty, ktoré dohoda prinesie pre prehĺbenie demokracie v Kolumbii a zvýšenie úspešnosti boja proti guerrille a narkoobchodu. Okrem toho do popredia vystupoval aj faktor politického gesta podpory ako protiváha populistickej ľavici v regióne Ánd, najmä v podaní Cháveza.

Budíčkom pre demokratických legislatívcov v Kongrese mali byť slová C. Riceovej z októbra 2007, ktorá upozornila, že odmietnutie dohôd uzavretých s Kolumbiou, Peru a Panamou, by „znamenalo ukončenie vedúcej pozície USA v Latinskej Amerike a zrieknutie sa nášho vplyvu.“ (pozn. 10) V prejave pre OAŠ zdôraznila, že hlasovania o týchto dohodách sú aj o „národnom záujme“ USA. Problematická záležitosť násilia voči odborárom je podľa nej znepokojujúca, ale jej riešenie vidí v záväzku prezidenta Uribeho na potrestanie týchto typov zločinov. Riceová dokonca navrhla možnosť poskytnúť Kolumbii pomoc na akceleráciu súdnych procesov a posilnenie súdnej kapacity aj pomocou prostriedkov, ktoré by išli nad rámec Plan Colombia. Napriek týmto upozorneniam sa v Kongrese podarilo schváliť len dohodu s Peru a rok 2007 tak Bushova administratíva uzavrela bez zjavného pokroku v otázke prípadnej podpory demokratov pre dohodu s Kolumbiou.

V januári 2008 sa dostalo dohode podpory zo strany Americkej obchodnej komory (US Chamber of Commerce), ktorej prezident T. Donohue urgentne naliehal na Kongres, aby dohodu s Kolumbiou prijal čo najskôr, keďže „je zarážajúce, aby sme opustili ľud, ktorý je naším pevným spojencom.“ (pozn. 11) Koncom januára uskutočnila C. Riceová návštevu Kolumbie v snahe dať nový impulz umŕtvenému ratifikačnému procesu. Spolu s ňou pricestovala aj delegácia demokratov z oboch komôr Kongresu, ktorí oponujú dohode. Cieľom bolo, aby sa v praxi presvedčili o aktuálnom stave vo veciach nimi najviac kritizovanými – t.j. nepriateľská klíma voči odborárom a zlé pracovné podmienky. V tom čase sa už vystupňovala snaha o prijatie dokumentu, keďže Bush si uvedomoval, že jeho prípadné odmietnutie na jar by mohlo znamenať jeho koniec. Po letných prázdninách totiž naplno začne finálna fáza volebnej kampane pred novembrovými prezidentskými aj kongresovými voľbami, čo fakticky znemožňuje prijať rozhodnutie takéhoto typu v danom období. Riceová preto počas návštevy uistila Uribeho, že „Biely dom sa koncentruje na víťazstvo v bitke v Kongrese…(lebo)… je dôležité, aby sme ukázali pomoc pre pevného a dobrého spojenca.“ (pozn. 12) Bush vo svojej poslednej Správe o stave Únie v januári 2008 označil za prioritu svojej latinskoamerickej politiky práve ratifikáciu dohody s Kolumbiou ako strategickým spojencom USA. Jednoznačné politické pozadie dohody umocnil slovami o tom, že „ak zlyháme v prijímaní tejto dohody, posilníme propagátorov falošného populizmu.“ (pozn. 13) V jasnom odkaze na politiku H. Cháveza predstavil dohodu nielen vo svetle jej ekonomických aspektov, ale aj ako nástroj na udržanie si politického vplyvu v silne antiamerickom Andskom regióne s ľavicovými vládami vo Venezuele, Bolívii a Ekvádore.

Bushova aprílová porážka

Rozhodujúci politický zápas o ratifikáciu dohody sa odohral v marci a apríli. Bush ešte pred Veľkonočnými sviatkami vyzval kongresmanov, aby dohodu prerokovali po návrate z prázdnin. Vo svojich argumentoch opäť apeloval na vedľajšie efekty dohody, ktorá je podľa neho otázkou národnej bezpečnosti, keďže jej odmietnutie by „dalo krídla radikálnym prezidentom v regióne ako venezuelský Hugo Chávez.“ (pozn. 14) Oficiálne prezident predložil Kongresu dokument hneď po návrate z veľkonočných prázdnin 7. apríla 2008. Urobil tak aj napriek tomu, že stále nemal zaručený ani minimálny potrebný počet hlasov pre jeho prijatie. Odvtedy začala plynúť doba 90 dní, do kedy má Kongres možnosť predložiť ho na hlasovanie. Už na druhý deň, 8. apríla 2008, však z demokratického tábora zazneli ústami predsedníčky Snemovne reprezentantov N. Pelosiovej jasné slová o tom, že Bushovo rozhodnutie predložiť dohodu do Kongresu bez predošlej konzultácie s demokratickými lídrami „je kontraproduktívne, keďže za súčasných okolností nemôžeme s dohodou súhlasiť.“ (pozn. 15) Formulácie pozície demokratov však neskôr vyznievali menej nekompromisne. Podmienili však prerokovanie dohody jednak progresom v boji proti násiliu na odborároch ale aj ústupkami zo strany prezidenta Busha v domácej politike – najmä v podobe ekonomických balíčkov na prekonanie hypotekárnej krízy. Týmto v podstate prepojili zahraničnopolitickú otázku s domácou politikou a hre o schválenie dohody dali nový rozmer.

Kľúčový momentom pre osud dohody sa stalo hlasovanie Snemovne reprezentantov z 10. apríla, ktoré rozhodlo o zrušení časového limitu 90 dní, do kedy musí byť dokument predložený na hlasovanie. V politickej praxi to znamená, že hlasovanie o ňom bolo odročené na neurčito a v podstate „zmrazené“, čo značí, že dokument je momentálne politicky „mŕtvy“. Samotný prezident Bush vyjadril 14. apríla presvedčenie, že dokument je mŕtvy, pokiaľ Pelosiová neurčí dátum definitívneho hlasovania. Napriek nepriaznivému vývoju sa kolumbijský prezident Uribe nevzdal nádeje dosiahnuť jeho schválenie ešte v tomto kalendárnom roku a pozval Pelosiovú do Kolumbie, aby sa mohla presvedčiť o progrese v demokratmi namietaných otázkach.

Hlavné výčitky demokratov

Demokratická strana USA ako hlavný odporca prijatia dohody predstavila katalóg základných námietok proti jej schváleniu. Vo všeobecnosti by sa výhrady dali zhrnúť do týchto bodov:

  • nedodržiavanie ľudských práv (kritika Uribeho bezpečnostno-politického konceptu Plan de Defensa y Seguridad Democrática, ktorý podľa demokratov ide za hranicu ľudských práv)
  • násilie voči odborárom (vysoký počet zavraždených členov odborov, všeobecné slabé postavenie odborovej štruktúry v krajine, pomalé vyšetrovanie násilia)
  • nedostatočná úroveň pracovných podmienok a dodržiavania environmentálnych noriem pri práce
  • nedostatočné akcie proti paramilitantným jednotkám AUC (právna beztrestnosť paramilitantov, nedostatočný počet demobilizovaných, slabá politika Uribeho v boji s paramilitantmi, údajné prepojenie jeho blízkych spolupracovníkov s paramilitantmi)
  • problém tzv. parapolitiky – slabé konzekvencie voči politikom (prepojenie paramilitantov s vysoko postavenými politikmi, v súčasnosti niekoľko desiatok poslancov vo väzbe z dôvodu odhalenia kontaktov na paramilitantné zložky, väčšina z nich pochádza z tábora pravice a konzervatívcov– teda zo skupiny podporujúcej Uribeho)

Silné pozadie negatívneho postoja demokratov tvorí skutočnosť, že rok 2008 je v USA rokom volebným, čo nikdy nevytváralo dobré podmienky pre prijatie zásadných politických rozhodnutí. Demokrati sú preto do veľkej miery náchylní na politické gestá s cieľom osloviť kľúčové spoločenské skupiny – v ich prípade najmä odbory, ktoré majú tradične silnú inklináciu k politike demokratov. Viacerým analytikom je jasné, že „demokrati sa snažia ochrániť americké pracovné pozície, alebo prinajmenej získať hlasy v nadchádzajúcich voľbách.“ (pozn. 16) Pozitívne reakcie zo strany amerických odborárov dokazujú, že demokrati v tomto smere nachádzajú odozvu. Okrem toho je dôležité uvedomiť si vplyv protekcionistov a aktivistov za ochranu ľudských práv, ktorí tvoria dve veľké skupiny oponujúce dohode.

Druhá príčina sa môže zdať malichernou, ale pre demokratov o to dôležitejšou. Je ňou snaha dokázať prezidentovi Bushovi, že bez predošlej konzultácie a odsúhlasenia navrhovanej legislatívy lídrami väčšiny v oboch komorách nemá šancu na presadenie svojich zámerov. Demokratická väčšina v Kongrese má totiž kľúč k dôležitým rozhodnutiam, ktoré Bushova administratíva označila za priority, medzi nimi aj túto dohodu. Odmietnutie hlasovať o nej je istou demonštráciou sily demokratov voči Bushovi a akýmsi „trucpodnikom“. Navyše, ich ďalšie taktické ťahy o spájaní postoja k dohode s ekonomickým balíčkom na prekonanie domácej hospodárskej krízy svedčia o snahe „vydierať“ Busha a prijímať politické rozhodnutia v štýle niečo za niečo.

Analýza argumentov republikánov

Republikánsky pohľad na dôležitosť dohody s Kolumbiou vychádza z dvoch aspektov. Z hľadiska ekonomického stavajú do popredia nové možnosti, ktoré sa americkej ekonomike po implementácii tejto dohody naskytnú. Okrem toho však obhajobe dohody dominuje aj jej politický kontext – najmä v posledných mesiacoch. Z pohľadu prezidenta Busha je dohoda kľúčovou súčasťou latinskoamerickej politiky jeho administratívy, nakoľko umožňuje zachovať si na svojej strane pevného spojenca v silne antiamerickom regióne Ánd, a tým aj udržať si posledné zvyšky vplyvu v južnej Amerike. Kolumbia totiž zostáva ako jeden z mála pevných bodov, o ktoré sa americká zahraničná politika v tomto regióne dlhodobo môže oprieť.

Strategický význam zmluvy spočíva v jej politických vedľajších efektoch. Podľa republikánov by mala byť signálom Kolumbii o podpore a pomoci pre krajinu ako dlhoročného spojenca USA, na druhej strane, ako naznačil samotný prezident Bush, cieľom dohody je vytvoriť alternatívu voči Chávezovi a jej prijatím zabrzdiť šírenie jeho vplyvu v okolitých štátoch. Ratifikácia dohody je teda súčasťou naliehavej snahy USA brzdiť populistickú vlnu valiacu sa z Venezuely, ale aj posilniť vplyv v kľúčovom štáte regiónu. Riceovej apel, že odmietnutie dohody znamená ústup z pozícii a zrieknutie sa vplyvu v Latinskej Amerike je toho jasným dôkazom. Okrem toho, Bushov odkaz na národnú bezpečnosť hovorí o dôležitosti zmluvy aj z hľadiska jej pozitívnych efektov v kolumbijskom boji s drogami a teroristami, čo v konečnom dôsledku pozitívne ovplyvní aj situáciu v USA. Formula o raste ekonomickej prosperity ruka v ruke s poklesom drogového obchodu a eliminácii FARC ako teroristickej skupiny zapísanej na čiernej listine USA je silným argumentom republikánskych predstaviteľov.

Názory republikánov sa sústredia aj na negatívnu argumentáciu. Podľa ich mienky, v prípade neprijatia dohody by USA „vyslali zmätočný signál krajine vedenej silným lídrom“ (pozn. 17) a zanechali by ju bez podpory v zložitej vnútornej a zahraničnopolitickej situácii. Tým by došlo k efektu spojených nádob, kedy by naopak výrazne stúpla pozícia Cháveza a jeho vyhliadky na presadenie svojich zámerov a vplyvu v regióne. Republikáni doslova tvrdia, že „to, čo sa stalo vyhovuje Chávezovi a oslabuje najväčšieho spojenca USA v Latinskej Amerike.“ (pozn. 18)

Pozície prezidentských kandidátov

Demokratický prezidentský kandidát B. Obama odmieta prijatie dohody najmä z dôvodu násilia proti členom odborov a nedostatočným garanciám dodržiavania podmienok práce a environmentálnych noriem. (pozn. 19) Rovnakú pozíciu zastáva aj jeho stranícka protikandidátka H. Clintonová. Tá sa vyjadrila, že príčinou jej názoru je rovnako „história potláčania a cieleného zabíjania odborárov.“ (pozn. 20) Na pozadí ich postoja je treba hľadať najmä predvolebné gestá, keďže obaja sa uchádzajú o podporu americkej odborárskej masy, tradične inklinujúcej k demokratom. Z tohto dôvodu sa hlavným a často jediným bodom kritiky stáva práve násilie páchané na odborároch a ich nestabilná pozícia v Kolumbii. Obaja kandidáti vidia eventuálnu možnosť na prijatie dohody až po jej otvorení a opätovnom prerokovaní medzi prezidentom Uribem a novou americkou administratívou po voľbách v novembri 2008. Na druhej strane, republikánsky kandidát na prezidenta J. McCain sa netají podporou pre túto zmluvu, keďže v nej vidí nielen obojstranné ekonomické výhody, ale aj signál politickej podpory pre spojenca v regióne Latinskej Ameriky. Svoju kritiku smeroval aj na protekcionistické tendencie svojich protikandidátov z radov demokratov. Rozhodnutie demokratickej väčšiny v Kongrese označil za dôkaz „krátkozrakosti ich politiky.“ (pozn. 21)

Prognóza

Proces ratifikácie Dohody o obchodnej podpore medzi USA a Kolumbiou sa za posledný rok zmenil na sústavný zápas prezidenta Busha s „trucujúcou“ demokratickou väčšinou v Kongrese. Bush si bol vedomý, že čím bližšie sú novembrové voľby, tým menej má šancí na úspech. Nedostatok času, ktorý zostáva do volieb ho prinútil v hodine dvanástej zúfalo predložiť zmluvu do Kongresu v pokuse získať pre ňu podporu aspoň časti demokratov. Ako sa však ukázalo, Kongres sa rozhodol potrestať ho za túto opovážlivosť a zmrazil hlasovanie o nej na neurčito. Argumenty demokratov hovoria o nedostatočnej ochrane odborárov a násiliu voči nim v Kolumbii. Za týmto postojom je snaha získať si hlasy odborárov v novembrových voľbách, ale aj pokus o vyťaženie politického kapitálu zo súčasnej situácie, v ktorej je Bush prakticky v každom dôležitom rozhodnutí od Kongresu bytostne závislý a tým aj ľahko „vydierateľný“.

Republikánske argumenty v prospech dohody hovoria nielen o jej pozitívnych efektov pre problémovú americkú ekonomiku, ale aj o strategických politicko-bezpečnostných vedľajších efektoch, ktoré prinesie. Z pohľadu Bieleho domu je prijatie dohody jedinečnou možnosťou zachovať a posilniť mnohostranný vplyv v strategicky dôležitej krajine a napomôcť tak boju proti drogovému obchodu, paramilitantom aj guerrillám z FARC, čo má v širokom kontexte pozitívny vplyv aj na bezpečnosť samotných USA. V širšom geopolitickom ponímaní argumentujú aj nevyhnutnosťou vytvorenia hrádze ľavicovým populistickým režimom momentálne silne zakoreneným v regióne Ánd. V prípade neprijatia zmluvy existuje totiž veľká pravdepodobnosť, že by tento moment mohol využiť prezident Chávez vo svoj prospech a Kolumbiu, ponechanú USA „v štichu“, by zahrnul do svojej ľavicovej stratégie, čo by logicky viedlo k totálnej strate vplyvu USA v regióne južnej Ameriky.

Budúcnosť ratifikačného procesu je po súčasných udalostiach nanajvýš otázna a odpoveď na ňu s veľkou pravdepodobnosťou prinesú až novembrové voľby, keďže neexistuje takmer žiadna šanca, aby do leta demokrati zmenili svoj postoj. Po voľbách bude okrem postu amerického prezidenta dôležité aj sformovanie oboch komôr Kongresu. V prípade víťazstva demokratického kandidáta je pravdepodobné, že dohoda sa otvorí a znovu prerokuje. Napriek tomu si myslím, že nech už prezidentom USA bude ktokoľvek, politické straty, ktoré USA hrozia v prípade neprijatia dohody sú natoľko závažné, že žiadny zo súčasných prezidentských kandidátov nebude mať po svojom nástupe do Bieleho domu odvahu zamiesť tento dokument pod koberec. USA je v pozícii, kedy možno nemá čo nového získať, ale môže veľmi veľa stratiť. Význam Kolumbie v latinskoamerickej politike Washingtonu je totiž viac ako kľúčový a nový Kongres, už oslobodený od tradičného predvolebného politikárčenia, by túto skutočnosť mal reflektovať. Súčasné zmrazenie dohody je totiž len výsledkom vnútropolitickej krutej predvolebnej vojny medzi republikánmi a demokratmi a úplne ignoruje strategické zahraničnopolitické záujmy krajiny.

————-

Poznámky:

1. Finančná pomoc v rámci Plan Colombia je rozdelená do viacerých programov. Prevažná časť finančných prostriedkov je vyčlenená v rámci kolumbijského podielu v ACI (Andean Counterdrug Initiative), ktorá pozostáva z 2 častí (Counternarcotics and Security; Economic and Social Development). Finančné dotácie do ekonomickej oblasti okrem toho plynú cez USAID a od roku 2008 prúdi pomoc aj v rámci osobitného ESF (Economic and Social Fund). In: U.S. Congress, Senate. Colombia: Issues for Congress. CRS Report for Congress, 2007, RL 32250, s. 31. Dostupné zde.

2. Colombia seals trade deal with US. In bbc.co.uk. 27. február 2006. Dostupné zde.

3. LOZANO, Pilar. Condoleeza Rice viaja a Medellín para impulsar el TLC con Colombia. In www.elpais.com. 24. január 2008. Dostupné zde.

4. Bush insta al Congreso a impulsar el libre comercio con Perú. In www.elpais.com. 24. apríl 2007. Dostupné zde.

5. The White House, Office of the Press Secretary. President Bush and President Uribe of Colombia Participate in a Joint Press Availability. In www.whitehouse.gov. 11. marec 2007. Dostupné zde.

6. The White House, Office of the Press Secretary. President Bush Welcomes President Uribe of Colombia to the White House. In www.whitehouse.gov. 2. máj 2007. Dostupné zde.

7. Paso de animal grande. In www.cambio.com.co. Dostupné zde.

8. Colombia: Uribe rechaza argumentos de EEUU para no aprobar TLC. In www.infolatam.com. 23. júl 2007. Dostupné zde.

9. Colombia puede tener TLC en septiembre. In www.infolatam.com. 10. august 2007. Dostupné zde.

10. Rice urge al Congreso de EEUU a aprobar los TLC con países latinoamericanos. In www.elpais.com. 10. október 2007. Dostupné zde.

11. Colombia: empresariado de EE.UU. pide aprobar el TLC con Colombia. In www.infolatam.com. 8. január 2008. Dostupné zde.

12. Colombia y EE UU se dan prisa para apuntalar el libre comercio. In www.elpais.com. 27. január 2008. Dostupné zde.

13. Bush da máxima prioridad a la aprobación del TLC con Colombia. In www.infolatam.com. 30. január 2008. Dostupné zde.

14. Bush: TLC con Colombia, una cuestión de seguridad nacional. In www.infolatam.com. 13. marec 2008. Dostupné zde.

15. Colombia: los demócratas hundirán TLC con EE.UU. In www.infolatam.com. 8. apríl 2008. Dostupné zde.

16. The Uribe temptation. In www.economist.com. 17. apríl 2008. Dostupné zde.

17. Bush urges Colombia trade accord. In www.bbc.co.uk. 4. december 2007. Dostupnézde.

18. BIGIO, Isaac. Cápsulas de realidad. In www.eltiempo.com. Dostupné zde.

19. Remarks for Senator Barack Obama: AFL-CIO. In www.barackobama.com. 2. apríl 2008. Dostupné zde.

20. Bill, Hillary Clinton disagree on Colombia trade pact. In www.cnn.com. 9. apríl 2008. Dostupné zde.

21. Remarks by John McCain on the economy. In www.johnmccain.com. 15. apríl 2008. Dostupné zde.

 

Tagy
Tagy
Latinská Amerika 114
ekonomika 856
mezinárodní obchod 293
LÍBIL SE VÁM ČLÁNEK? DEJTE NÁM TO VĚDĚT.
Odesláno, děkujeme.
Máte na srdci ještě něco? Sem s tím!
  • Vyplňte prosím všechna pole. Doplňte prosím zvýrazněné položky. Stala se chyba. Kontaktujte nás prosím na info@amo.cz